Tajomné miesto na Slovensku a jeho druhý život

Písmo: A- | A+

Či chceme či nie, viaceré z nich sa v priebehu pár rokov nenávratne stratia. Pri mnohých už nie je cesta späť.

Poslednú nedeľu som bol v Novohrade, na troch cintorínoch sme začali fotiť katalóg ľudových kamenných náhrobníkov do pripravovaného druhého vydania knihy Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. Dovoľte mi niekoľko postrehov a zamyslení.

Priznám sa, sám som trochu pochyboval o tom, či má zmysel katalóg náhrobníkov do knihy robiť. Už nepochybujem. Keď vidíte fotky ľudových náhrobníkov z Horného či Dolného Tisovníka (schválne si dajte do googlu „novohradské ľudové náhrobníky“), fotografi si väčšinou vyberajú tie najkrajšie a najzachovalejšie. Sú však desiatky ďalších náhrobníkov, ktoré nemali šťastie – buď boli vyrobené z málo odolného kameňa alebo boli mechanicky poškodené alebo proste stáli na zlom mieste. A tieto sa strácajú. A práve kvôli týmto má ten katalóg zmysel. Nafotiť všetky dodnes zachované náhrobníky a aspoň na stránkach knihy ich zakonzervovať. Každopádne, katalóg všetkých náhrobníkov vrátane tých z Lešti a Turieho Poľa, ku ktorým sa už bežný smrteľník nedostane (sú súčasťou vojenského priestoru), bude súčasťou len limitovanej série knihy Tu spočíva kvet, čo zanechal svet. A tá sa dá zabezpečiť len prostredníctvom zbierky, ktorá beží práve teraz.

Jeden z náhrobníkov, ktoré sú stále skryté v časti starého cintorína zarasteného lesom
Jeden z náhrobníkov, ktoré sú stále skryté v časti starého cintorína zarasteného lesom 

Pokúsime sa dostať k naozaj všetkým doteraz zachovaným náhrobníkom. Aj ku tým, ktoré sú v depozite SNM v Martine, aj ku tým, ktoré v Sennom zarástli do kriačiny, očistíme aj tie, ktoré sú v Červeňanoch zarastené v lese za plotom cintorína (čo je mimochodom šesť asi vôbec najkrajších náhrobníkov, ktoré tam sú). Niektoré sa pokúsime dostať zo zeme a opäť ich postaviť "na nohy". Mnohé, najmä tie z nekvalitného kameňa, sa už nepodarí zachrániť. Pomaly sa rozpadnú a naveky zmiznú. Ale tak to už v živote chodí.

Keď sme zverejnili fotky z nedeľnej akcie na Facebooku aj s odkazom na zbierku na knihu, voľakto tam napísal: "Knižka ich katastrofálny stav nezachráni..."

Mrzela má ta reakcia najmä kvôli Janovi Aláčovi, ktorý je nielen autorom knihy, ale záchrane kamenných ľudových novohradských náhrobníkov už venoval niekoľko rokov a nebyť jeho, vyzerajú tie cintoríny úplne inak. Za to mu patrí môj veľký obdiv a úcta. Stačí si predstaviť, že okrem iného pod jeho rukami vzniklo niekoľko desiatok replík drevených vyrezávaných náhrobníkov...

Tu už nie je cesta späť, kamenár siahol po nekvalitnom materiáli (Červeňany)
Tu už nie je cesta späť, kamenár siahol po nekvalitnom materiáli (Červeňany) 

A áno. Kniha ako taká náhrobníky nezachráni. Za cieľ si kladie aspoň obrazom uchovať ich súčasný stav. Či chceme či nie, viaceré z nich sa v priebehu pár rokov nenávratne stratia. Pri mnohých už nie je cesta späť.

Na druhej strane, niektoré náhrobníky sa aj vďaka príprave tejto knihy dočkajú v najbližších mesiacoch pomoci. A to najmä vďaka autorovi knihy.

A potom – chceme, aby sa o našich novohradských náhrobníkoch vedelo, aby sa o nich písalo, aby sa o ne ľudia zaujímali. Čím väčší bude o ne všeobecne záujem, tým väčšia je šanca, že sa nájde viac peňazí na ich zachovanie a čo najdôstojnejšiu propagáciu. Preto ďakujeme každému, koho táto téma zaujala a je ochotný na knihu prispieť väčšou či menšou sumou. Jednak sa vám ako odmena dostane naozaj krásna kniha (a to ešte doťahujeme jednu vec, ktorá keď sa podarí, tak kniha bude ešte hodnotnejšia!) a tiež snáď dobrý pocit, že ste vy aj my aspoň trochu pomohli dobrej veci. Viac informácií nájdete tu.

Ďalšie náhrobníky schované za plotom cintorína v poraste (Červeňany)
Ďalšie náhrobníky schované za plotom cintorína v poraste (Červeňany) (zdroj: Milan Alberti)

A teraz prejdime k druhej časti rozhovoru s Janom Aláčom, ktorá sa do veľkej miery týka toho, o čom píšem aj vyššie.

Teraz, keď ti idem klásť tieto otázky, uvedomujem si, že sme sa o tom vlastne nikdy nebavili. O to viac som zvedavý. Spomínal si, že novohradské náhrobníky si pre seba začal objavovať na prelome milénií. Ako dlho trvalo, kým si od viac-menej pasívneho obdivovania prešiel k aktívnym skutkom a začal tento priestor zveľaďovať, starať sa oň?

Od počiatočného záujmu o túto tému okolo roku 2000 až po prvé praktické kroky prešlo niekoľko rokov. V roku 2008 sme s etnografkou Ľudmilou Pulišovou v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote pripravili výstavu Ľudové náhrobníky Gemera-Malohontu a Novohradu, pre ktorú som vyhotovil niekoľko replík pre Novohrad typických náhrobných dosiek a drevených stĺpov kalvínov z Gemera-Malohontu. Na výstave sme vďaka obci Horný Tisovník prezentovali aj jeden kamenný náhrobník privezený z tamojšieho cintorína. Pri výrobe replík moje myšlienky celkom prirodzene smerovali k tomu, ako ich využiť po skončení výstavy, ale tiež k tomu, že takýmto spôsobom je možné vyrobiť a predstaviť omnoho širšiu vzorku foriem drevených náhrobníkov. Veď v prípade drevených náhrobných dosiek sa na severozápade Novohradu sformovalo niekoľko zaujímavých podôb.

Zlomený, zasypaný, stratený v lese... Pokúsime sa ho ešte obnoviť. (Horný Tisovník)
Zlomený, zasypaný, stratený v lese... Pokúsime sa ho ešte obnoviť. (Horný Tisovník) 

Myšlienka expozície novohradských ľudových náhrobníkov bola o čosi staršia, ale k praktickým krokom pre jej realizáciu bol potrebný aj akýsi spúšťač. Tým bola asi táto výstava. Svoju myšlienku a konkrétnejšie predstavy som v tom roku predstavil starostovi obce Horný Tisovník, Jánovi Kľukovi. U neho som našiel veľké pochopenie a nadchnutie sa pre projekt. Spolu s ním ale i obyvateľmi obce to už ťaháme od roku 2008. Musím stále pripomínať, že ide o obec s mimoriadne rozsiahlym katastrom a necelými dvomi stovkami obyvateľov. Preto je prístup Jána Kľuku a obce Horný Tisovník pre mňa osobne, v konfrontácii s množstvom iných prác a aktivít, mimoriadne cenný. Nehovoriac o tom, že na väčšine prác sa pri nedostatku ľudí aj sám priamo podieľal a nielen ich zastrešoval z pozície starostu. Gro prác robili ľudia z obcí Horný a Dolný Tisovník a to je ďalší mimoriadne dôležitý rozmer, ktorý je predpokladom vybudovania si vzťahu k týmto miestam. Vypovedá o tom aj skutočnosť, že z priestoru cintorínov nám nič nezmizlo, ani nebol objektom vandalizmu. Poškodenie niektorých prvkov je len celkom prirodzeným procesom, najmä vďaka poveternostným vplyvom a v neposlednom rade aj divej zvery, pretože napríklad v Hornom Tisovníku nie je priestor tohto cintorína ohradený.

Prečo sa predmetom tvojho záujmu stali najmä cintoríny v Hornom a Dolnom Tisovníku si nám objasnil naposledy. V akom stave tieto cintoríny boli pred tými dvadsiatimi rokmi, keď si sa o ne začal zaujímať a čo sa tam za dve dekády zmenilo?

Do Horného a Dolného Tisovníka som sa na cintoríny prišiel po prvýkrát pozrieť niekedy v roku 2000 s cieľom odfotografovať si čarovné náhrobníky, o ktorých som vďaka fotografiám z kníh Karola Plicku alebo Rudolfa Bednárika vedel, že tam majú byť. V húštine stromov a krovín sa mi podarilo odfotiť len niekoľko náhrobníkov na okraji porastu, kde bolo možné ako-tak preniknúť. Niekedy v rokoch 2003 a 2004 boli obcou Horný Tisovník postupne v Hornom a Dolnom Tisovníku vyčistené priestory starých cintorínov od porastu náletových drevín a krovín. Po vyčistení priestoru starých cintorínov sa objavili roky skryté náhrobníky, ktoré v spojení s čarovným prostredím, sú viac súčasťou krajiny ako oboch obcí. Navyše starý cintorín v Hornom Tisovníku tvorí samostatný celok pri stále využívanom novšom cintoríne, čo bolo predpokladom, aby sa s týmto priestorom niečo urobilo.

V takomto stave bola väčšina starého cintorína v Dolnom aj Hornom Tisovníku, tento konkrétny náhrobník je v Červeňanoch
V takomto stave bola väčšina starého cintorína v Dolnom aj Hornom Tisovníku, tento konkrétny náhrobník je v Červeňanoch (zdroj: Milan Alberti)

V roku 2009 a 2010 sme v Hornom Tisovníku revitalizovali priestor tohto cintorína (informačné tabule, lavičky, repliky drevených náhrobníkov, postavenie zvalených náhrobníkov, ak to bolo možné...). Nejde však o jednorazový projekt. Od roku 2008 každý rok obec Horný Tisovník v rámci možností urobí niečo na úrovni záchrany a prezentácie kultúrneho dedičstva v obciach. V roku 2011 bola do priestoru umiestnená replika vstupnej brány z jedného z novohradských cintorínov. V roku 2013 sme projekt preniesli aj do Dolného Tisovníka. Revitalizoval sa aj priestor rímskokatolíckeho cintorína, ktorý bol tiež doplnený o dva vyrezávané kríže a ďalšie kamenné, liatinové a drevené boli ošetrené. V roku 2014 sme vyčistili najstaršie miesto pochovávania v Hornom Tisovníku, tzv. cholerový cintorín. Vydali sme o náhrobníkoch knihu Tu spočíva kvet, čo zanechal svet..., ktorej druhé vydanie pripravujeme práve teraz.

Pooznačovali sme prístupy k jednotlivým pamätihodnostiam obcí. Upravili priestor okolo drevenej zvoničky v Dolnom Tisovníku, urobili sme jej podlahu a nové ochranné nátery. Obec obnovila vonkajšok ďalšej pozoruhodnej zvoničky v Dolnom Tisovníku z roku 1954. Popritom obec poobnovovala vahadlové studne, ktorých súčasťou sú aj kamenárske prvky tisovníckych kamenárov, či zastrešila vodný zdroj, ktorý je prístupný pre každého...

Takto to vyzerá v Dolnom Tisovníku dnes. Jano čístí a dvíha náhrobník, ktorý bol zvalený
Takto to vyzerá v Dolnom Tisovníku dnes. Jano čístí a dvíha náhrobník, ktorý bol zvalený (zdroj: Milan Alberti)

Za svoje snaženie získal Horný Tisovník aj viacero ocenení: Cena Pamiatok múzeí v kategórii obnova za rok 2010. Osobitné uznanie v rámci Ceny Slovenskej republiky za krajinu v roku 2014 alebo Mimoriadnu cenu v rámci súťaže Dedina roka 2017.

Osobitne ma zaujímajú maľované náhrobníky. Predsa len je človek zvyknutý skôr na akúsi kamennú vážnosť až pochmúrnosť cintorínov a zrazu mu tento stereotyp narušia relatívne veselo pomaľované náhrobníky. Tieto nátery si tiež obnovoval ty? Na základe čoho sa ti podarilo ich farebnosť zrekonštruovať?

Na mnohých kamenných náhrobníkoch boli zachované zvyšky pôvodných farieb, niekde po celej ploche kameňa, na iných len v „záhyboch“ ornamentov, kde sa ešte z posledných síl bránili zubu času. Na základe zachovaných fragmentov bolo možné rekonštruovať pôvodnú farebnosť a rozsah využívaných farieb a odvodiť kombinácie farieb pri jednotlivých motívoch alebo texte. Mnohé z náhrobníkov boli naozaj pomerne pestrofarebné. Treba podotknúť, že „farebnosť“ mala okrem výtvarnej stránky aj iný význam. Farby dočasne spevnili a chránili porézny povrch kameňa. Pre mnohé náhrobníky tak rozmer farebnosti znamenal aj predĺženie „životnosti“ ich výzdoby.

Ktovie, ako to vyzeralo, keď boli farebné všetky alebo aspoň väčšina náhrobníkov (Dolný Tisovník)
Ktovie, ako to vyzeralo, keď boli farebné všetky alebo aspoň väčšina náhrobníkov (Dolný Tisovník) 
Proste krása...
Proste krása... 

Farebnosť som obnovoval ja v spolupráci s obcou Horný Tisovník. Práve preto, že aktuálne náhľady na cintoríny sú presne také, ako si ich vyššie naznačil, som si v počítači najprv upravil niekoľko vybraných náhrobníkov, ako by vyzerali, ak by boli doplnené o rozmer farebnosti. Výsledok bol veľmi zaujímavý. V Hornom a Dolnom Tisovníku sme to následne realizovali len v prípade niekoľkých náhrobníkov, kde sme vedeli zo zvyškov zachovaných farieb odvodiť ich použitie a kombinácie. Na niekoľkých sme zvýraznili len motívy. Iný bol farbou pokrytý celý.

Niekde to však bola aj nutnosť obnoviť niektoré farebné prvky, pretože farby výnimočne boli nielen doplnením jednotlivých vytesaných motívov, ale niektoré motívy dopĺňali o ďalší rozmer, a to bez toho aby sfarbili predtým vytesaný tvar.

Už minule si naznačil, že ku kamenným náhrobníkom ťa zhodou okolností priviedlo rezbárstvo. Na cintorínoch v priestore, ktorý je predmetom nášho záujmu, boli aj drevené náhrobníky. Tie sú podstate náchylnejšie na deštrukciu ako ich kamenné náprotivky. Ty ako rezbár si vyrobil mnoho replík. Podľa čoho si pracoval a zachovalo sa aj niečo z pôvodných drevených dosiek alebo tieto vzali skazu celkom?

Ešte donedávna niekoľko málo bohatšie tvarovaných drevených náhrobných dosiek bolo možné vidieť na cintorínoch napríklad vo Veľkom Lome alebo Polichne, hoci už len v torzovitej podobe. Oni však v minulosti vznikali popri bohato tvarovaných a zdobených kameňoch a neboli o nič menej výtvarne zaujímavé. Ako predloha mi poslúžili ich nemnohé zachované podoby a predovšetkým dobové fotografie. Pri tvorbe replík bola mojou snahou vernosť, takže proporcie s pomerom strán sú dodržané, rovnako bolo rešpektované aj využitie motívov. Výnimkou boli len korekcie textu v prípade, keď nebol čitateľný.

Na ich výrobu bolo použité tvrdé drevo listnatých stromov – predovšetkým dub a tiež agát, ktorý je odolnejší. Tvrdé drevo využívali aj pôvodní výrobcovia náhrobníkov. V Hornom Tisovníku na starom cintoríne sú tri desiatky takýchto replík. V Dolnom Tisovníku ďalších desať, hoci viaceré mám v tejto chvíli doma, pretože je ich po čase potrebné poopravovať a to i napriek tomu, že ich pravidelne natierame ochrannými nátermi. Okrem replík náhrobníkov sú na cintorínoch aj ďalšie drevené prvky, ktoré vyžadujú starostlivosť.

Svojho času si mi spomínal, že na niektorých cintorínoch bolo tradičných novohradských náhrobníkov podstatne viac. Kam sa podeli? Čo sa s nimi stalo? Je možné, že sa budú strácať aj naďalej?

Napriek tomu, že kameň považujeme temer za „večný“ materiál, aj on podlieha zubu času. Z mnohých náhrobníkov zostali len torzá, keď kamenár využil materiál, ktorý sa mu síce mohol ľahšie opracovávať, no dôsledkom bolo jeho horšie odolávanie poveternostným vplyvom.

Niektoré z náhrobníkov sa dostali do múzeí, napríklad do Slovenského národného múzea – Etnografického múzea v Martine, alebo je ich možné vidieť aj Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre v areáli Agrokomplexu. V mnohých prípadoch išlo o tie najukážkovejšie kamenné náhrobníky. Napriek tomu tu mnohé zaujímavé zostalo.

Už ani neviem, čo mi to Jano ukazoval
Už ani neviem, čo mi to Jano ukazoval (zdroj: Milan Alberti)

V Hornom Tisovníku si našiel podporu u starostu aj v obci. Ako je to v iných obciach, kde majú na cintorínoch tieto nádherné náhrobníky?

V Hornom a Dolnom Tisovníku sú kamenné náhrobníky zachované v najväčšom rozsahu. Vo väčšom počte sú tiež na cintoríne v zaniknutej obci Turie Pole, no tá je súčasťou vojenského priestoru Lešť. V ďalších dedinách je oltárového typu kamenného náhrobníka v porovnaní s Tisovníkmi menej a sú súčasťou stále využívaných cintorínov, spravidla netvoria samostatnú časť. Horný a Dolný Tisovník mal všetko to, čo bolo predpokladom pre niečo ako druhý život týchto náhrobníkov. Predovšetkým ochotu vedenia obce. Práve o ten druhý život sa v Hornom Tisovníku snažíme.

Ak ste dočítali až sem, snáď to znamená, že vás téma zaujala. Ak je to tak, budeme radi, keď budete článok šíriť ďalej, aby sa vedomosť o novohradských ľudových náhrobníkoch dostala medzi ľudí. A, samozrejme, sme vďační a vážime si každé jedno euro, ktorým podporíte vydanie knihy v nami vysnívanej podobe. Zároveň si pre seba zabezpečíte jej limitovanú verziu. Prispieť môžete tu. Ďakujeme!

Dolný Tisovník
Dolný Tisovník (zdroj: Milan Alberti)
Jano ukazuje na symbol hodín, ktoré často zobrazovali hodinu smrti zosnulého (Červeňany)
Jano ukazuje na symbol hodín, ktoré často zobrazovali hodinu smrti zosnulého (Červeňany) (zdroj: Milan Alberti)
Obe zvoničky v Dolnom Tisovníku majú zaujímavý príbeh. K tomu sa ešte dostaneme.
Obe zvoničky v Dolnom Tisovníku majú zaujímavý príbeh. K tomu sa ešte dostaneme. (zdroj: Milan Alberti)
Tento náhrobník som si obľúbil kvôli textu: Tu lezy telo poctyva a opatrna pana Maryja Hudec narodena v Nedelyšty roku pane 1858. Umrela veku svem 15, r. p.1873 na koleru (choleru).
Tento náhrobník som si obľúbil kvôli textu: Tu lezy telo poctyva a opatrna pana Maryja Hudec narodena v Nedelyšty roku pane 1858. Umrela veku svem 15, r. p.1873 na koleru (choleru). (zdroj: Milan Alberti)
Skryť Zatvoriť reklamu