Počas pobytu na ruskom fronte prvej svetovej vojny mal Samuel Činčurák dosť času porovnávať správanie vojakov na oboch stranách konfliktu. Nieže by sa teda od seba dáko zásadne odlišovali. Činčurák svojim myslením nebol veľmi lojálny rakúsko-uhorskej monarchii, v Srbsku (kde sa koniec koncov ako dolnozemský Slovák narodil) sa zastával Srbov, na ruskom fronte sa zas často prikláňal k Rusom, naopak Maďari a Nemci u neho nenachádzali sympatie. Niekedy zovšeobecňoval až príliš. Naopak, Jozef Mach, ktorého spomienky sme spolu s Činčurákovými tiež vydali, bol zas verným synom monarchie a ešte aj na talianskom fronte, keď už bolo jasné, že Rakúsko-Uhorsko speje k zániku, nijak nehorlil za prichádzajúce zmeny. Poďme sa pozrieť na niekoľko zápiskov Samuela Činčuráka, v ktorých porovnáva vojakov oboch bojujúcich strán. Sú z obdobia tesne pred uzavretím mieru s Ruskom.
Lajkovec je dedina, ktorá leží pri rieke Bystrica Solutvinska. Z východnej strany bolo bojová línia ruská a zo západnej strany rieky bola rakúsko-uhorská. Tu sa stálo celých trinásť mesiacov. Keď sme tu lágrovali v roku 1916, bola to veľká pekná a bohatá dedina. A teraz? Teraz iba tu i tam trčala chalupa, všetko ohňom zničené a sedliaci, čo tu boli, boli polo zdivočení. Tu mi jedna baba rozprávala, že vždy, keď sa podívala na druhý breh rieky a tam videla rakúskych vojakov, že prosila Boha, aby prišli a Rusov vyhnali z ich kraja. Asi o dve hodiny prišla tá samá baba s plačom žalovať nadporučíkovi, že jej vojaci všetky zemiaky vykopali. Keď jej nadporučík povedal, že on za to nemôže, bo vraj je tu veľa vojska a on nie je všetkým komandant, pustila sa do plaču a povie: „Rusi tu boli do roka a žiadnu škodu mi neurobili a naši teraz len prišli a už mi všetky zemiaky pokradli. Čo ja budem jesť? Na čom budem žiť?“
Ja: „Babičko! Mne ste vravela, že ste Boha prosila, aby sme my sem prišli, tak keď nás tu máte, prečo plačete?“
„Šľak by vás trafil!“ preklínala baba vyžiadaných hosťov.
Alebo jedna z desiatok príhod o tom, ako chudák vždy doplatil na svojvôľu tých, ktorí mali moc: Pán postmajster rozprával mi, že za pobytu Rusov tam v ich dedine jedna chudobná žena kúpila si kravu za štyridsať rubľov a mliekom živila svoje drobné deti i seba. Keď Rusi ustúpili a prišli naši a za nimi páni žandári, aby robili poriadok a wachmajster sa dozvedel o tej dobrej krave, tak bez milosrdenstva vzal žene kravu a nahal ju sebe, bo krava je znamenitá.
Najväčšie výhrady Samuela Činčuráka voči nemeckým vojakom vyplývali z ich necitlivého správania voči civilom. A tiež z toho, že kde mohli, vyhýbali sa boju a radšej ho prenechali iným. Treba to, samozrejme, brať s rezervou.
Bola práve nedeľa, keď sme sa z Vaškoviec pohli a šli cez Sňatín ku hlavnému mestu Bukoviny, k Černowiciam. Cestou sme videli, ako je všetko spustošené. Žito bolo pokosené, no ešte nezvozené, preto kde lágrovali nemeckí vojaci a ich staffle, mali postlané pod koňmi neomlátené žito a raž. Na také niečo som bol veľmi rozhorčený, už keď zoberie tomu sedliakovi, ktorý sa pritom toľko natrápil, aby to užil, ale náročky ničiť a kaziť! Také niečo už ani pohania nerobia, nie vzdelaní a kultúrni európski ľudia. V Stanislave bol trochu živý ruch. Sedliačky z okolia prišli do mesta nakupovať, čo sa dalo. Vzdor hodne zničenému mestu boli predsa plné obchody ruského tovaru a zbožia, sám som sa divil, že je tu všetko tak lacné, zvlášť mydlo, o ktoré u nás vo vnútrozemí bola veľká núdza. Keď sme prešli Sňatín, tu sme prišli na čerstvý cintorín. Vedľa cesty bolo dakoľko veľkých hrobov, v niektorom hrobe podľa nápisov bolo ich päťdesiat aj sto. Nápisy boli všetko od horvátskych domobrancov.
Divili sme sa, ako sa to mohlo stať, že len samí Horváti padli a Nemec (Prušák) ani jeden, veď predsa spolu šli za Rusmi. Tunajší sedliaci nám rozprávali, že Horváti šli popredku a Nemci obďaleč za nimi a vraj tam ďalej sú hroby, do ktorých sme aj po dvesto vojakov zakopali. To ich bolo tu hodne padlých pre tú panskú hlúposť! Muž a otec padol na bojišti a žena, deti doma hladom umierajú, aby sa páni pri zelenom stole mohli baviť. Cestou sme videli tu i tam Prušákov lágrovať a všade si mäso vypekali. Vedeli sme, že si ho nevyfasovali, ale že to bola lúpež od biednych obyvateľov toho kraja. Kadekoľvek sme prešli, všade ešte dohárali domy, ustupujúcimi Rusmi zapálené. Či Rusmi? Aspoň sa na nich vina skladala, no večnosť to ukáže.
A ešte posledná ukážka na túto tému: Jednyho rána začali sa do dediny Lenkovac hrnúť nemeckí vojaci – Prušáci. Prišli sem do rezervy ako na odpočinok, nazdali sme sa, že idú z fronty, ale ako som sa pozdejšie dozvedel, prišli od Kocmana. Keď tam všetko vyjedli, tak prišli sem vyjesť. So sebou hnali krásny rohatý dobytok. Spýtal som sa dvoch, ktorí hnali štyroch krásnych juncov, či to kúpili alebo vyfasovali. Jeden z nich vravel so smiechom, že dali za ne kvitung a druhý sa chutne zasmial. Bolo mi to nápadné, pozdejšie som sa dozvedel od jedného zverolekára, bol to Maďar, a predsa nemohol zniesť, čo Prušáci robili, ten hovoril: „Nemci násilne od ľudí odobrali ten statok, dali každému majiteľovi kvitung, na ktorý napísali: Od pána N. vzali sme toľko a toľko statku, za tú a tú cenu a podpísali sa: bozkaj ma na zadok.“
Ľudia chodili od komanda ku komandu a všade ich vyhnali von s ich kvitungom.
O zážitkoch Samuela Činčuráka a Jozefa Macha z prvej svetovej vojny som už toho popísal dosť, počnúc ich bojovými zážitkami, skúsenosťami s ľahkými ženami a bordelmi až po alkohol a rôzne zaujímavosti. Všetko to nájdete tu. Alebo siahnite rovno po knihách, Činčurákove zápisky nájdete už len v kombinácii práve s denníkom Jozefa Macha a aj to už len posledných pár kusov – len tu. Jozef Mach ešte aj samostatne. Prípadne ešte skúste kamenné obchody.
P. S.: Teraz sa v Martinuse ešte objavil jeden alebo dva kusy samostatnej Činčurákovej knihy.
EDIT 10. 10. 2020 8.40 Ak chcete, využite tieto dva kupóny: HWC99U-MDJ9GI-54E8 (3 €) alebo WE1HJ5-RJTTR2-PBH8 (2 €). Ak ich použijete, bude fajn, ak t dáte vedieť v diskusii, nech iní neskúšajú.
P. S.: Zaujímavá recenzia na Činčurákovu knihu, navyše súvisiaca s touto témou je tu.
