V sérii blogov, v ktorej sa venujem histórii lietania v Novohrade (v spolupráci s autorom knihy Krídla nad Novohradom Tiborom Kotekom), som už písal o parašutistoch, športových letcoch aj bezmotorovom lietaní. Teraz prichádzajú na rad práškari. Keď som bol malý, aj my sme obdivne zdvíhali hlavy k žltým práškovacím Čmeliakom. Dnes sa už tieto lietadlá vytratili.
V Novohrade poľnohospodárom ako práškovacie lietadlá slúžili Storch Fi-156 (takzvaný Bocian, to bolo ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia), neskôr Brigadýr L-60, občas aj mohutná AN-2 (takzvaná Andula – tej sa raz v roku 1958 pri pristávaní v nerovnom teréne na letisku Ľadovo zlomila ľavá noha a veľký dvojplošník ostal ako ranený motýľ s krídlom na zemi) a ešte neskôr Z-37 Čmelák.
Dnes téma práškovania lietadlami vyvoláva zúrivé debaty, v tej dobe však na to hľadeli inak. Takto spomína Tibor Kotek: „Poľnohospodárska veľkovýroba si služby práškarov nevedela vynachváliť. O tom, že to naozaj pomáhalo, niet pochýb. V počiatkoch lietania v Boľkovciach sa tráve na letisku vôbec nedarilo, boli tu ostrovčeky s veľmi riedkou trávou aj úplne holé hlinené plochy. Aeroklubáci požiadali o pomoc pilota Brigadýra, Ivana Kubáňa. Majetkári poskytli hnojivo, aeroklub benzín a Kubáň ochotu. Celá plocha mala 40 hektárov. A tráva naozaj doslova vyhúkla, bola zázračná! Tam, kde sa prielety nekryli, ostali pásy svetlozelenej riedkej trávy naďalej. Bolo ich našťastie minimum.“
Piloti poľnohospodárstvu slúžiacich lietadiel boli obvykle veľmi kvalitní. Nečudo, veď „denne absolvovali 50 až 80 vzletov, lietali nízko nad zemou v blízkosti prekážok – stromov, budov, elektrického vedenia, zvlneného terénu. S poltonovou záťažou za chrbtom (prášková alebo kvapalná náplň sa premiestňuje v zhode s fyzikálnymi zákonmi). Je potrebné lietať presne ako žiačik. Chyby v pilotáži sa neodpúšťajú! Chvíľka nepozornosti či neočakávaná technická porucha môže znamenať koniec.“
V Novohrade k žiadnemu smrteľnému úrazu pilotov nedošlo, ale sem-tam sa predsa len nejaká mimoriadna udalosť stala: „Pri Hrachove sa plne naložený Čmelák len preťažko štveral do výšky a blížil sa k lesu. Podvozok sa dotkol vrcholcov – a lietadlo bolo v hore!
Pri prelete na plochu v Šuriciach pilot neubrzdil, na konci „letiska“ vbehol do obilia, kde sa Čmelák prevrátil na chrbát.
Na lazníckom letisku vedľa Korytárok nad obcou Kriváň zavadzala medza. Čmelák ju zachytil podvozkom, vytočilo ho zo smeru, odtrhol sa mu podvozok a zhorel. Pilot stihol z lietadla vyskočiť.“
Tibor Kotek zapísal aj jednu príhodu, ktorá svedčí o tom, že si piloti zo seba vedeli aj vystreliť: „Keďže piloti nízkolietajúcich Čmelákov mali svojich obdivovateľov aj v mnohých obyvateľoch bývajúcich na sídlisku Rúbanisko II (okraj Lučenca neďaleko letiska Ľadovo s výhľadom na pracovnú plochu na Telke a v Tomášovciach), považovali za svoju povinnosť „odhlásiť sa“ po skončení prác efektným defilé pred oknami panelákov. Nad obývanú časť nikdy nelietali. Čmelák svojím charakteristickým letom, tvarom a farbou, mohutným brumlaním motora a majestátnymi zatáčkami poskytoval pre pozorovateľa pekný a zaujímavý objekt.
V jednom prípade bol na návšteve u „stáleho pozorovateľa“ mechanik z letiska Lajči Hariš, predstavenie si mal vychutnať aj on. Domáci ho v rýchlosti uviedol do situácie, informoval ho o smere príletu Čmeláka a pustil ho do okna. V tom čase už boli okná panelákov obsadené obecenstvom. A nič! Čmelák v poctivých 150 metroch na malej rýchlosti preletel jedným smerom, potom sa vrátil. Po druhom prelete odletel na letisko.
„Asenčéget, veď ten trúbi!“
„A to hovorí profesionálny mechanik? Už si počul niekedy trúbiť lietadlo?“ rozčuľoval sa domáci.
„No, nepočul, ale tento trúbi, nie som hluchý.“ Ani sám neveril tomu, čo počul a čo hovorí. Čudovanie sa na oboch stranách nemalo konca! A mechanik v očiach hostiteľa poklesol. O hodinu neskôr boli aktéri z čmeliaka v byte svojho „okukovača“. Hariš už medzitým celý pomýlený odišiel.
„No, čo povieš?“
„A čo mám povedať?“
„Nepočul si?“
Čmelák naozaj trúbil! Jediné lietadlo na svete s klaksónom. A riadnym. Pilot Marian Ťapuška a hlavný organizátor a realizátor nápadu „prekvápka“ mechanik Tibor Švoňavský kdesi zohnali klaksón z dieselelektrickej lokomotívy a pripojili ho na vzduchové potrubie Čmeláka. Rozmetadlo muselo ísť dolu, čo predstavovalo náročnú a fyzicky namáhavú robotu. Nemožné sa však stalo skutočnosťou!“
A na záver ešte jedno konštatovanie družstevníkov: „Čmelák v tom období lietal z pracovnej plochy vedľa Slanej Lehoty. Nakladanie, tentoraz sypkého materiálu, bolo otázkou necelej minúty. Nakladač zdvihol na svojom ramene už pripravený naplnený vak, mechanik otvoril príklop za pilotovou kabínou – nad nádržou chemikálií. Úzke hrdlo do nej nasmeroval a otvoril uzáver vaku. Ešte zavrieť poklop zásobníka a pokyn pre pilota, ktorý už stláčal štartér. Za okamih Čmelák bežal po tráve, o chvíľu ho majestátne krídla zdvihli a letel za svojím cieľom.
Družstevníci – chlapi v rokoch – z neďalekého Českého Brezova, adresovali návštevníkovi otázku: ‚No videl toto už voľakto? Kto by to bol kedy povedal, že raz budeme na pole hnoj voziť lietadlom?‘“
Všetky citáty a fotografie v blogu sú z knihy Krídla nad Novohradom, na ktorej vydaní som sa podieľal. Ďalšie ukážky z knihy nájdete na tomto linku (do konca augusta s výraznou zľavou).
