V rámci publikačnej činnosti sa nám tento rok podarilo vydať i knihu Júliusa Lomenčíka o zvykoch a nárečí v hornonovohradskej obci Málinec, nazvanú Z máľinské túrňi pozerán. Nielen názov ale aj množstvo ukážok a pasáží v nej je v málinskom nárečí. Považujem to za mimoriadne vzácne a prínosné, jednak preto, že veľká časť týchto textov je zverejnená vôbec po prvýkrát a tiež preto, že hornonovohradské nárečie (sem patrí i málinské) už takmer úplne vymizlo. Počuť ho môžete len pri výnimočných príležitostiach. Ak ho začujete na ulici, tak väčšinou len v krátkych útržkoch, častokrát skomolených.
Texty, ktoré Július Lomenčík vo svojej knihe cituje, pochádzajú prevažne z obdobia prvej republiky a potom z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia. Buďme vďační tým, ktorí ich zapísali, že si dnes aspoň takto môžeme urobiť predstavu nielen o nárečí ale i množstve ďalších zaujímavých vecí. Snáď vás o tom presvedčím aj dnešnými troma ukážkami o móde a odievaní.
V prvej ukážke hovorí Ján Findra Košarec o účesoch chlapov: „A chlapi i v minulom (19. storočie) a v prvon polstoročí (20. storočia)nosiľi käčke. Boľi to tri vrkoče zapleťené. Dva visaľi poľa uší dolu a treťí po chrpťe. Všetke tri boľi zapleťené v trojku presňe tak ako ženskei vrkoč. Tak že hoľiča ňepotrebovaľi. Na käčke učesaneho chlapa son ešťe viďev v roku 1920. Nahraďilo ich mikádo, do pov grgu vlase odstrihnuté. Ovšen té sa miseľi aj pestovaťi, masťiťi. Masťiľi ích slaňinó po učesaňí. Vipadalo to tak, že vlase boľi učesané nazadok a poza uši. A kot boľi dóuhe, tak mu to hocikerej člen roďine z ňích odstrihov. Hoľiča ňepotrebovaľi, bradu si každei hóľil. Takto sa len sedleici česaľi. A zemepáňi maľi bradu ňeholénu a vlase si rózňe česaľi. Ale uš gu konci 19. storočá uš chlapské mikáda prestávaľi. Opovrhli ho mladí chlapci. A začaľi sa strihať, česať na edon bok. Na zadku vlase do pov hlave podstrihnuté. Tak ako ích aj ňes majú starší muži.“
O ženských účesoch zapísal Ján Findra Košarec nasledovné: „Pret rokon 1850 ňevémo, či bov účes takí ako po roku 1850. Žene té bole najvetšé fifinde aj za pradavna. To preto abe sa ľúbili mužskín. Žena v druhom polstoročí 19. stor. vidatá sa česala na konťeľ, vrkoč si zaplétla a na zadu hlave si ho dookola ukruťila na hrbu. Staré žene aj ňes sa tak češu. Ďéučence si zaplétle vrkoč, na chrpťe in visal. No aľe ďéučence tento účes zunovale. Takže uš v tonto storočí sa začale česaťi na kosorú. Táto móda prišla z Maďarska. A má aj maďarský názov – kosorú –, po slovensky znamená veňéc. Teda vrkoč si na vrch hlave na veňéc spraviľi. Vidaté té sa stále na konteľ česale, té ňemudrovale. A té ač dosáľ sa tak češu, keré ešťe žijú. Ale po prvé svetové vojne u ďéučenec uš počav sa zanahávať aj vrkoč a kosorú. A vrkoče u mnohech ďéučenec boľi odstrihnuté. A nahraďiľi ich mikáda. A vlase mala po grg. Táto móda virostla ako hríbe po dažďi. Ovšen toto bov peknei hladkei účes. Ale ňes uš aj toto zanahaľi, majú hlave aňi túrňa visóke.“
V súvislosti so ženským odevom a „módou“ málinský kronikár za prvej Československej republiky upozorňoval: „... ženy už dávnejšie, nehovoriac vôbec o dievčatách, zanechali svoje krásne kroje, šatia sa jednoducho a na hlave nosia šatku. Dievčatá však vyberajú si pestrejšie barvy na šaty ako ženy a hladký účes mávajú nezakrytý. Majú však jeden zlozvyk, že sa na sviatky a nedele maľujú“.
Citáty sú z knihy Júliusa Lomenčíka Z máľinské túrňi pozerán, ďalšie informácie o nej a ďalších viac ako dvadsať strán ukážok nájdete tu. Fotografie sú z kníh Tibora Urbašíka Spomienky z okolia horného Ipľa (kde je časť spomienok takisto v nárečí) a z knihy Hradište.
