Z obcí súčasného poltárskeho okresu má najväčšie skúsenosti s povodňami zrejme Utekáč. Rimavica ich sužuje raz za desať – pätnásť rokov. Dokumentuje to dostatok archívneho materiálu i fotografie. Najstaršia fotka z povodne v Utekáči pochádza zo samého začiatku dvadsiateho storočia. Povodne budú tvoriť samostatnú kapitolu v knihe o Utekáči, ktorú postupne pripravujeme do tlače.
Teraz však chcem hovoriť o povodni na Ipli v roku 1940. Vlastne bude reč o celom roku, pretože počasie si počas dvanástich mesiacov z ľudí robilo bláznov. Začalo to už v zime: „Zima, aká bola teraz, nebola dávno, až -32 °C. I dlhá bola, ešte 10 marca -18 °C a 18. marca -12 °C. Snehu bolo ohromne veľa, až meter. Cesty a železnice boli zaviate, motory chodiť nemohli. Aj na cestách museli sneh odmetávať. Na veľkonočný týždeň bol srieň na snehu, že udržal voz a záprah, studňa bola zamrznutá a na zelený štvrtok celý deň sneh padal.“ (kronika Rovňany)
Kronikár Brezničky zaznačil, že snehová pokrývka mala 85 centimetrov, v Poltári údajne až meter a pol: „Ľudia v dedine celé stohy snehu vyvážali z dvorov na ulicu. ... Sneh zmizol tesne pred 18. aprílom a príroda len melínok sa prebúdzala na Ďura.“
Leto nebolo o nič lepšie, „žalo sa v kabátoch a svetroch, úroda bola slabá“. (kronika Rovňany) Navyše v lete prišlo niekoľko silných búrok, ktorých následky kronikári zaznačili vo svojich zápisoch. Najväčšia z nich postihla dolinu Ipľa na konci júna: „Pamätným ostane 24. jún, kedy prišla veľká voda a zaplavila lúky. Šťastní boli tí, čo si predtým seno odviezli. Kto si neodviezol, tomu voda vzala a kto ani nepokosil, tomu trávu úplne zahlienilo, zničilo. Škoda bola veľká a pre mnohých gazdov zvlášť citeľná. Voda prišla od Hámra, kde spadol prudký lejak a narobil neslýchané škody. Voda strhla stromy z koreňa a vliekla viac ton ťažké balvany. Škody na živote neboli. Podobná povodeň bola pred štrnástimi rokmi práve v ten istý deň.“ (kronika Ozdín)
Ešte podrobnejšie sa katastrofe venuje kronikár Málinca, osobitne by som upozornil na spôsob riešenia škôd napáchaných povodňou: „24. júna ponad severné čiastky chotára rozpútala sa búrka s prietržou oblakov. Okolo 16. hodiny došiel taký príval vody do dediny, na aký sa od dávnejších čias nepamätajú ľudia. Na hornom toku Ipľa a jeho prítokoch Chocholná a Smolnô príval vôd bral všetko, čo mu do cesty prišlo. Tamojšie lúky zanosené boli takým veľkým množstvom skália, že na ich odstránenie sa ani myslieť nemôže. Na lúkach mali občania pokosené sená, ktoré voda úplne odniesla a čo nebolo pokosené, to zaniesla nánosom tak, že úroda sena bola minimálna.
Búrlivé počasie tohto roku vyžiadalo si za obeť aj jeden ľudský život. A to 16. júna v popoludňajších hodinách zabil blesk pri Šťavici (4 km severne nad Málincom) na pastve šestnásťročného chlapca.
30. júna prišli pozrieť povodňami narobenú škodu viacerí členovia slovenskej vlády, ktorí boli na slávnosti v blízkej Kokave, a to minister zahraničia Dr. Ferdinand Ďurčanský, Martin Soko, predseda snemu, Štefan Danihel, Dr. Emil Boleslav Lukáč a Martin Morháč, poslanci slovenského snemu. Na ich zakročenie už 3. júla telegraficky bol povolaný do Bratislavy málinský rodák Štefan Pohranc ako veliteľ pionérskeho pluku a poverený bol rýchlym urobením ochranných prác postihnutého kraja. 6. júla sa dostavil už na tvár miesta, zistil, čo sa má robiť a 8. júla už došlo 240 chlapov – Židov – z pracovnej služby, 8 poddôstojníkov pionérov a traja dozorní dôstojníci a chytili sa do práce. Ich práca smerovala zvlášť k tomu, aby sa odstránili prekážky z ciest, urobili mosty cez Ipeľ a upravili toky bystrín. Pracovali až do 22. júla. Do 2. augusta zostalo na práci ešte 60 chlapov. Ako už bolo spomenuté, nanosené skálie sa odstrániť nemohlo jednoducho preto, že tak veľké množstvo kamenia nemalo sa kam dávať. Majitelia tých pozemkov za jeden ľudský vek sotva budú môcť úžitok brať z nich.“
Nakoniec sa pozrieme ešte do Poltára, ktorý čelil silnej búrke približne o mesiac neskôr: „26. júla búrka a víchor vyvalili storočný orgován pri severnom uhle školskej budovy. To isté sa stalo s obrovskou smutnou vŕbou u Tajátov a aj iné stromy boli povyvaľované. Urbančokova práve dohotovená pajta sa na posúch rozpľaskla na zemi silou víchra.“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk
