Rád by som vám porozprával o niekoľkých zaujímavých udalostiach a zaujímavých miestach v Novohrade, ktoré nepatria k tým najznámejším, ale rozhodne stoja za pozornosť. Teda ak máte radi históriu. Pri výbere miest som sa opieral o príspevky zo zborníka k Stretnutiu priateľov regionálnej histórie, ktoré sa uskutoční na konci novembra v Hradišti (okres Poltár). Zborník v týchto dňoch dávame do tlače.
Novohradské ľudové náhrobníky
Ak by mi niekto ešte pred pár týždňami tvrdil, že sa dá zaujímavo rozprávať o náhrobníkoch, alebo že sa o nich dá vydať mimoriadne pútavá kniha, asi by mi obočie vyletelo dosť vysoko. Rád priznávam, že som sa mýlil. O novohradských ľudových náhrobníkoch píše Ján Aláč v knihe Tu spočíva kvet, čo zanechal svet... i v príspevku do zborníka tak pútavo, že som sa do Dolného a Horného Tisovníka vybral cez víkend pozrieť. A oplatilo sa. Ľudové náhrobníky nájdete aj v iných obciach (Červeňany, Suché Brezovo, Ábelová, Nedelište a i.), tu sa ich však zachovalo najviac. Vznikali v krátkom období na prelome 19. a 20. storočia. Pozoruhodné sú svojou výtvarnou stránkou s mimoriadne bohatou výzdobou (z oboch strán a niekedy i na bokoch náhrobníkov) a niektoré i farebnosťou. Nie sú len ponurým označením hrobu, naopak, sú oslavou života. Aj nápisy na nich sú plné svojskej poetiky:
Materinské srdce opustenej matky
Stavia ten náhrobník z nevymluvnej lásky
Svojmu jedinému mylému synovi
ktorý v mladom veku v Ipli utopený.
Bol keď chcel zachrániť tanúce osoby
ktoré tiež o život ten istý čas prišli
nech spočíva v pokoji, nech mu je zem ľahká
to mu praje jeho
zarmútená matka.
(Pôtor 1926)
ZASTÁVTE SA
LudJa Pri Tomto
Pomníku
PoT kTéRIM OTPOČÍVA
KRISTU PÁNU
Ján.Mali
Narodil.1868
Júla.19.zomrel
1915.Máje.25
VIPLNIL.46.RK.
10.MESIACOVGdN
Pokoj Prachu Jeho
Na Pamiatku...
(Šuľa)
Ako píše Ján Aláč vo svojom príspevku: „Text predstavoval pre kamenárov ešte i v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia najproblematickejšiu časť náhrobníka. Na mnohých náhrobníkoch oltárového typu kontrastuje čistota vypracovania ornamentálnej výzdoby s kostrbatosťou a neusporiadanosťou textu. Ten bol vysekávaný spontánne, foneticky, bez ohľadu na gramatické a pravopisné pravidlá. Bez akýchkoľvek zákonitostí kamenár prechádzal z jedného typu písma na diametrálne odlišný, aby sa vzápätí vrátil k pôvodnému. Niekde akoby si nevedel spomenúť na tvar písmena, ktoré nasleduje, a tak ho nahradil znakom, ktorý prebral jeho význam, alebo ho jednoducho vynechal. Zastupujúci znak má špecifickú podobu. Vizuálne kamenárovi v pamäti pripomínal písmeno, ktoré v slove nasledovalo, a na ktorého presnú podobu si nevedel spomenúť, no nemá iný význam okrem použitia, v ktorom zastupuje konkrétne písmeno. Zaujímavosťou je, že mnohé z takmer troch desiatok identifikovaných znakov evokujú podobnosť s rôznymi typmi písma, napríklad i so znakmi cyriliky, azbuky, dokonca aj hlaholiky. ... Delenie slov na konci riadku je spontánne a živelné, čo naznačuje, že tvorcovia si pravdepodobne text vopred nepredkresľovali.“
Čo sa mojej návštevy v Hornom a Dolnom Tisovníku (mimochodom, obe obce sú dnes súčasťou Podpoľania, predtým patrili do Novohradu) týka, rozhodne ju neľutujem. Zvlášť stará časť cintorína v Dolnom Tisovníku s asi tridsiatimi pôvodnými náhrobníkmi má úžasný génius loci. Lepšie ako slová to opíšu fotky.
V Hornom Tisovníku ma zaujal ešte jeden fakt z informačnej tabule – kým neboli zriadené cintoríny, pochovávalo sa pri domoch, pod ich prahmi či pod stromami. V niektorých obciach ešte aj v 19. storočí. Takto to v roku 1657 zaznamenal počas kanonickej vizitácie v Ľuboreči a jej fíliách Dávid Láni (text som preložil do dnešného jazyka): „Lentvorane proti všetkým právam prirodzeným, duchovným i svetským ako hovädá hocikde pod stenu, okolo ciest alebo za humnami mŕtvych pochovávajú.“
Ak budete mať cestu okolo, určite si spravte zachádzku, zvlášť v tomto dušičkovom období to môže byť veľmi inšpiratívne.
Kým ešte Cinobaňa nebola Cinobaňou
Pri hroboch ostaneme, vrátime sa však v čase až do doby bronzovej. Už vtedy bol na území dnešného Novohradu čulý život. Svedčí o tom i archeologický výskum na svahoch Striebornej v extraviláne Cinobane. Jeho predmetom bolo predovšetkým veľké žiarové pohrebisko z mladšej a neskorej doby bronzovej, odkrytých bolo viac ako 300 hrobov. Profesor Václav Furmánek a Vladimír Mitáš vo svojom príspevku píšu: „Výber polohy pre pochovávanie nebol náhodný – pravidelný a intenzívny kontakt posvätného miesta s najvyšším božstvom – Slnkom – bol v tej dobe nutnosťou i pravidlom. Vzhľadom na náboženské zvyklosti a kultové predstavy pilinskej a kyjatickej kultúry sa pohrebisko vyznačuje prísne dodržiavaným žiarovým pohrebným rítom. ... Budovanie hrobov a ich situovanie na pohrebisku podliehalo premyslenej organizácii a z generácie na generáciu viac-menej rešpektovanej tradícii. Dokladom toho je usporiadanie hrobov z mladšej doby bronzovej do línií, ktoré sa na svahu kolmo pretínali, prípadne ukladanie hrobov s podobnými konštrukciami blízko vedľa seba. Špecifikom pohrebiska, ako aj funerálnych praktík pilinskej a kyjatickej kultúry vôbec, sú hroby v kamenných skrinkách. Zhora ich zakrývali kamenné platne, mohylky alebo príkrovy. Okolo niektorých skriniek boli z kameňov vybudované vence.
Systematické budovanie kamenných hrobových konštrukcií vyžadovalo iste veľa umu a úsilia, čo presvedčivo dokladajú skrinky, ktorých dná boli starostlivo vyložené menšími ploskými kameňmi. Úctyhodné množstvo energie, vynaloženej v medziach pohrebného rituálu, veľmi dobre odzrkadľujú aj viacnásobné vrstvy kameňov nad hrobmi, v archeologickej terminológii označované ako príkrovy. ... Do skriniek sa podľa vtedajších pravidiel ukladali spálené kosti a hrobový inventár.
Ten je najčastejšie zastúpený keramikou a bronzovými predmetmi. Jednoduchší typ žiarového hrobu pozostával z urny zakrytej miskou (obr. 5). ... Najjednoduchšie hroby predstavovali len jamky, do ktorých boli uložené spálené kosti, prípadne so zvyškami bronzových predmetov, ktoré boli spolu s mŕtvym spálené na hranici.“
Ako Málinčania rozum do hrsti zobrali
Z Cinobane nepôjdeme ďaleko, Málinec je, čo by kameňom dohodil. Tejto hornonovohradskej obci sa v zborníku venuje tamojší rodák a pracovník Novohradského múzea a galérie Štefan Chrastina. Hneď na úvod treba zdôrazniť, že Málinská dolina je výnimočná najväčšou hustotou doposiaľ zdokumentovaných sklární v rámci Slovenska. V celom katastri obce vzniklo a pracovalo sedem sklární. Dve z nich pracovali ako družstevné sklárne. Práve o nich píše Štefan Chrastina.
Po rozpade Rakúsko-Uhorska bola situácia v sklárskom priemysle veľmi zložitá. Aj v Málinci to šlo dole vodou, chýbali zákazky aj odbyt, majiteľom sa výrobu nedarilo rozbehnúť, robotníci boli odkázaní na mizerné podpory. Sklári však zobrali rozum do hrsti a rozhodli sa založiť družstvo: „Svoj úmysel oznámili notárskemu úradu v obci po postavení sklárskej pece 3. júna 1933. S tavbou skla začali 7. júna počas 14 dní na skúšku a po ich uplynutí plánovali svoju činnosť riadne úradom oznámiť. Výroba sa začala v primitívnych podmienkach v malom domčeku ledva postačujúcom pre sklársku pec s tromi panvami na sklo. Ostatné práce, ktoré nesúviseli s tavením a spracovaním skla, sa často konali pred budovou stupníka priamo pod holým nebom. Pec bola vykurovaná priamo drevom. Sklenené črepy a suroviny boli z najbližšieho okolia a neďalekej sklárne. Technológia pripomínala začiatky sklárskej výroby, pretože priamo vykurované pece boli dominantné v 17. až 18. storočí. Utaviť číru sklovinu bolo preto náročné. Po počiatočných ťažkostiach sa im to podarilo a začali vyrábať sortiment žiadaný v bezprostrednom okolí. Jednalo sa o fľaše na mlieko tzv. mliečniky, poháre na uhorky, cukorničky a kalamáre. ... Hotové výrobky boli balené priamo na dvore sklárničky do slamy a vo vreciach a košoch roznášané bicyklami do najbližšieho okolia. Keď sa výroba úspešne rozšírila, bol do družstva prijatý Pavol Mázor Tiskaj, ktorý so svojím povozom rozvážal sklo po okolitých dedinách a sídlach. Prvá oficiálna objednávka pre malé sklárske družstvo bola na 60 kalamárov pre štátnu školu v Málinci.“
Družstvo sa vzmáhalo, no neobišlo sa to bez problémov. „Pri podnikaní v danom segmente prišlo aj na trenice so sklárskym kartelom združujúcim 23 sklárskych závodov pod názvom DUTA. Kartel vystupoval ako ochranárska organizácia, ktorá ostatné sklárne nepatriace do jeho členskej základne potrebovala zničiť. Pri sklárskom výrobnom družstve v jej prípade prebehlo viacero pokusov. Bola tu snaha o to, aby družstvo vstúpilo do kartelu. Keď to predstavitelia družstva odmietli, kartel sa ich pokúsil zničiť. Viac ráz rokovali zástupcovia DUTY s predstavenstvom a vyhrážali sa mu zničením družstva. Niekoľkokrát sa tiež pokúsili predstavenstvo družstva podplatiť, keď mu ponúkli za zastavenie výroby 300 000 Kč. Obmedzovali a dávali podmienky družstvu pri udeľovaní zákaziek na výrobu. Družstevníci si však sami dokázali zabezpečiť objednávky vo vyšších sumách ako tie pridelené kartelom DUTA.“
Aj vy si ste sa zamysleli nad tým, že za sedemdesiat rokov sa zmenilo vlastne len málo? Obe sklárske družstvá v Málinci pracovali až do znárodnenia, v tom období (1948) zamestnávali viac ako 300 zamestnancov.
Novohrad z neba
Pôvodne som mal úmysel písať aj o ďalších zaujímavostiach – vypálení Lučenca v roku 1849 (tejto téme sa v zborníku venuje J. Puntigán), stredovekých kostoloch v Novohrade (A. Botoš) či hradoch (M. Adamová, F. Radványi), ale priestor blogu je predsa len obmedzený. Na záver si ešte doprajme niekoľko pohľadov na Novohrad z vtáčej perspektívy. Za poskytnutie fotografií ďakujem Milanovi Paprčkovi a Simone Nádašiovej z vydavateľstva CBS. Práve toto vydavateľstvo pripravuje v krátkej dobe vydanie knihy Novohrad z neba, ktorá určite stojí za pozornosť.
Verím, že vás tento blog navnadí na návštevu Novohradu. Ak vás jednotlivé témy zaujali a chceli by ste si ich prečítať celé, pozrite sa na tento link, kde prebieha crowdfundingová kampaň na jeho podporu. Tu sa dozviete všetko podstatné o zborníku, ktorý vyjde na konci novembra tohto roku. Pre ľudí, ktorí majú o zborník záujem a nie sú priamo z Lučenca či Novohradu, je to zároveň asi jediný spôsob, ako sa k nemu dostať.
