Práca učiteľa nebola ľahká v žiadnom období. Každé prinášalo plusy aj mínusy. Na základe údajov zo školskej kroniky školy v Utekáči sa pokúsim napísať niečo viac o živote učiteľov za prvej republiky. Pre tých, ktorým Utekáč nič nehovorí, najprv malá odbočka.
Utekáč bol robotníckou osadou, ktorá vznikla okolo sklárne Clara. Administratívne patril pod Kokavu nad Rimavicou, vzdialenú asi 6 kilometrov. Podľa zachovaných informácií vznikla škola v Utekáči v roku 1859, bola pod správou sklárne. Až 15. júla 1897 ju prevzal štát, skláreň však stále musela platiť učiteľa, kúriť v škole a vykonávať potrebné opravy. Táto zmluva bola neskôr predmetom mnohých sporov.
Do konca prvej svetovej vojny trvalo intenzívne pomaďarčovanie a iné to nebolo ani v Utekáči: „Nakoniec školské dietky nesmeli sa ani na ulici slovensky rozprávať súc zato trestané. Všetko úsilie učiteľov muselo po dobrom i po zlom smerovať k potlačeniu Nemaďarov i za cenu zdárneho vyučovania školákov.“ Rozdiel s okolitými obcami bol snáď len v tom, že kým na okolí žilo čisto slovenské obyvateľstvo, v Utekáči bolo mnoho rôznych národností.
„Po slovensky sa tu začalo učiť 19. januára 1919, ale s akým výsledkom, keď učitelia boli Maďari, možno si myslieť. Tunajšia škola za prevratu dosť utrpela, na budove síce nie, ale na zariadení. Knihy z maďarskej učiteľskej aj žiackej školskej knižnice boli rozobraté a poškodené, krem niekoľkých, ktoré potom boli doposlané na školský referát v Bratislave.
Záclony zo školských okien boli utrhané, zámky od kasní odtrhané, byty učiteľov boli hrozne zasvinené. Kľúče od školských miestností boli roztratené medzi ľuďmi po Utekáči, ba v okne jednej školskej miestnosti kikiríkaval kohút.
V byte staršieho učiteľa na dlážke bolo plno tehál, papierov, slamy a smetia. Byt mladšieho učiteľa zas splietol si nejaký riadny občan so záchodom. Plot okolo školskej záhrady bol odtrhnutý, čo všetko neurobili snáď vojaci alebo boľševici, no ľudia z Utekáča.“
Za takýchto podmienok teda začalo vyučovanie v novovzniknutom Československu. Inventár školy podrobne opísal Miloslav Lahulek, ktorý do Utekáča prišiel 6. novembra 1919: „Inventár školy obsahoval na nepohnuteľnosti krem školskej budovy (v nej dve triedy, kabinet, zborovňa, kancelária, štvorizbový byt pre správcu školy), dreváreň, dva chlieviky pre ošípané, šesť záchodov a školskú záhradu asi 170 m2 v rozmere. Učiteľ Miloslav Lahulek, poneváč mimo školu nemohol nájsť byt, ubytovaný bol dočasne v zborovni. Školský pozemok bol neoplotený, neurčitých hraníc, teda nemohol byť zmeraný.
Zariadenie školy (t. j. nábytok) bolo nedostatočné. Bolo len 42 školských lavíc, jeden kancelársky stôl, zasklená skriňa (kredenc), dve skrine školské zelené, skriňa hnedá (porúchaná, planých dverí, zhnitá), dve školské tabule na stojanoch, jedna otáčacia v ráme, ruské počtovadlo, tri železné kamná, tri hlinené a jedna leňoška a vešiaky (6,9 m).
Boli teda prikúpené: dva stoly veľké a jeden menší, polica na knihy, vešiaky hnedé (15,24 m). Robotníctvom bolo darované viac dosák (v cene 380 Kč), ktoré konali prezatým službu lavíc. ... Škole darovalo delníctvo v Utekáči zmienené už dárky, riaditeľstvo sklárne zaviedlo do školskej budovy elektrické svetlo darujúc zariadenie.“
V období rokov 1919 až 1939, teda v období prvej Československej republiky, sa v Utekáči vystriedalo 32 učiteľov. Priemerný vek učiteľov pri nástupe do školy v Utekáči bol niečo málo cez 23 rokov. Iba jeden z nich už prekročil tridsiatku a aj ten nastúpil až v roku 1938. Fluktuácia bola veľmi vysoká, len tretina zo všetkých učiteľov vydržala na miestnej škole dlhšie ako dva roky, rekordom bolo osem školských rokov. Na opačnej strane spektra stoja učitelia, ktorých pôsobenia sa dá zrátať v dňoch. Z veku učiteľov i priemernej dĺžky ich pôsobenia v Utekáči by sa snáď dalo vyvodiť, že sem posielali mladých učiteľov na zaškolenie, pričom väčšina z nich to brala zrejme len ako dočasné pôsobisko. S istotou to však tvrdiť nebudem. Koniec koncov, dôvody odchodov boli rôzne. Niektorí odišli na vlastnú žiadosť, iní boli preložení (učitelia v tom čase nemali veľmi na výber, hlavne nie dočasní učitelia), ďalší nastúpili na vojenskú službu, učitelia českej národnosti boli pred vojnou vyhnaní (viac o tomto som písal tu), jedna učiteľka musela odísť, „poneváč nevedela ani riadne po slovensky, nebola tu vôbec nič platná. Poneváč nevedela sa ani chovať ako učiteľka, nebola tu vo vážnosti ani u ľudí dospelých ani u dietok a koniec koncov z toho všetkého bola len zbytočná blamáž. Po maďarsky vedela dobre, ale po slovensky len príkladne: ‚Lapci, icte s tej stromy dole!‘ Z tunajšej školy bola preložená 31. decembra 1921.“
Pre podobné problémy musela ďalšia učiteľka odísť aj o desať rokov neskôr: „Táto národnostne a služobne nebola spoľahlivou. Národnostne preto nie, lebo na učiteľa Milana Hanušku povedala, že je zato hlúpy, keď nevie po maďarsky hovoriť a že si nevie predstaviť inteligentného učiteľa, ktorý by nevedel po maďarsky rozprávať. Je hanbou mladej inteligentky po dvanástich rokoch našej samostatnosti tak hovoriť. Akáže budúcnosť sa môže od takých ľudí očakávať?“
Ďalší učitelia museli odísť pre nevyhovujúce bývanie – po rozšírení školy na štvortriednu sa štvrtá trieda vytvorila práve z bytu učiteľov.
Striedanie učiteľov dobrým výsledkom žiakov nepomáhalo. Dnes už ťažko predstaviteľný bol aj počet žiakov v triedach. Vo viacerých školských rokoch sa muselo vyučovať doobedu aj poobede. Ak si k tomu pripočítame fakt, že v každej triede boli žiaci rôznych ročníkov, učitelia sa veru museli dobre obracať.
Škola bola spočiatku dvojtriedna (1919 až 1921), neskôr trojtriedna (1921 až 1930) a v rokoch 1930 až 1939 štvortriedna. Priemerný počet žiakov v triede kolísal medzi 40 až 50, výnimočné ale neboli ani podstatne vyššie čísla (maximom bolo 113 žiakov v I. triede v školskom roku 1919/20).
Na záver pripojím ešte vyznanie učiteľky Adely Vigašovej. Je síce už z obdobia Slovenského štátu, ale čiastočne sa týka aj prvej republiky a snáď doloží to, čo som naznačoval vyššie. Adela Vigašová pôsobila v rokoch 1937 až 1940 na desiatich (!) školách, prevažne na Kysuciach. V Utekáči strávila len mesiac a pri odchode zapísala do školskej kroniky: „2. septembra 1940 som sa vydala za Juraja Vigaša. Kto pozná biedu kysuckých kopaníc a živorenie na nich a vôbec život na tých zapadlých samotách, kde som ako učiteľka pôsobila, nuž nebude sa diviť, že si môj muž nepraje, aby som učila ešte ďalej. Ja sama, po tých trpkých skúsenostiach, nazbieraných za tri roky môjho pôsobenia, štvaná stále z miesta na miesto, s radosťou sa vzdávam od 1. októbra 1940 učiteľskej služby a odchádzam, pretože chcem žiť, a nie živoriť!“
Všetky citáty sú zo školskej kroniky v Utekáči a použili sme ich aj v knihe Utekáč na dobových fotografiách 2: Škola, cirkev, kultúra, ktorej som spoluautorom. Ďalšie ukážky z knihy si môžete pozrieť na Martinuse alebo tu.
