Alkohol
Už v roku 1939, teda na začiatku vojny, nájdeme v kronike Ozdína takýto zápis: „Povážlivým zjavom je pitie alkoholických nápojov. Niektorí občania sa nadmieru oddali alkoholu. Zachovaj Bože od tohto zla našu obec. Bolo by dobré krčmu zavrieť.“ V podobnom duchu píše i kronikár Rovnian v roku 1941: „Ľudia vo zvýšenej miere začali užívať alkoholické nápoje, vzdor tomu, že hodne zdraželi. Zdražela i trafika, ale i tak sa veľa fajčí.“
Problém bol zrejme dosť veľký, keďže prišli obmedzenia zo strany štátu. O prvých sa zmieňuje kronika Málinca v roku 1940: „So všeobecnou vďakou a uznaním bolo vzaté na vedomie nariadenie ministerstva vnútra, podľa ktorého zostril sa zákaz čapovania liehovín v nedeľu a vo sviatok do tretej hodiny odpoludnia a po jedenástej hodine v noci vôbec sa nesmie čapovať.“
K nariadeniam z roku 1940 sa málinský kronikár Andrej Pohranc vracia aj v zápise o dva roky neskôr: „Ako páchateľ menších krádeží okolo domov častejšie bol pristihnutý istý náš občan, ktorý ako notorický alkoholik a obchádzač práce za jeho priestupky vždy bol súdom náležite potrestaný, ba dodaný bol i na nútenú prácu do štátnej pracovnej služby, a tak je teraz úplne neškodný.
Aby niektorí nenapraviteľní pijani mali príležitosť od svojej pijáckej vášne odvyknúť, ministerstvo vnútra ešte v roku 1940 nariadilo obciam viesť zoznam takých ľudí, zdeliť ho krčmárom a tí dostali prísny zákaz podávať im liehové nápoje. Toto nariadenie neminulo svoj cieľ. Zainteresovaným bolo verejným biľagovaním a nebolo vídať potácajúcich sa a verejné pohoršenie robiacich korheľov po ulici. Pravdepodobne, že čas, ktorý by boli v krčme zmrhali, použili k užitočnej práci, a tak nariadenie malo tak morálny ako i hmotný úspech. Toto nariadenie bolo tohto roku zrušené síce, ale nebolo badať úpadok, návrat k starým hriechom.“
Alkoholu sa venuje aj zápis v kronike Rovnian z roku 1942: „V súvise s vojnou zle napreduje kultúra a mravy. Ľudia sa neradi vzdelávajú, málo čítajú, radšej sa bavia, do kina chodia a v krčme vysedávajú a hodne aj popíjajú vzdor tomu, že sú nápoje dosť drahé. Liter vína 40 až 50 Ks, špiritus 100 Ks, slivovica 80 až 160 Ks. Ján Števko st. bol okresným úradom vykázaný, že mu nikde nesmú dať liehové nápoje.
Cigáňom je vôbec zakázané podávať liehoviny. Žobrať už nesmú, a preto sa učia robiť ako v poli, tak chodia i do továrne.“
Žobranie
K žobraniu sa ešte vrátim. Prvý zápis v tejto súvislosti sa objavuje v roku 1938 v kronike Ozdína: „Stará metla tohto kraja sú Cigáni, i keď obec sama ich nemá. Zato však má s nimi do činenia, lebo sa ich tu mnoho túla a žobrú. Dúfame, že v novom štáte bude o nich postarané, dostanú primeranú prácu a budú sa živiť vlastným zárobkom. Iných žobrákov sa tu veľa netúla.“
Podľa zápisu z málinskej kroniky z roku 1940 došlo k zlepšeniu situácie: „Pozoruhodnou udalosťou v obci bolo i to, že sa urobil poriadok aj s tunajšími Cigáňmi. Ich obyčajou bolo, že celý týždeň, nevynímajúc ani nedeľu, svojím žobraním obťažovali občanov. Obecné predstavenstvo im to zabránilo a určilo dva dni v týždni, a to utorok a piatok, kedy smú chodiť žobrať. Nedodržiavanie zákazu je trestné z oboch strán.“
Ďalšie poznámky k sociálnej pomoci
V tejto stati sa na základe zápisov obecných kroník obcí poltárskeho okresu z rokov 1938 – 1945 pokúsim načrtnúť, ktorí obyvatelia mali nárok na pomoc a sociálne dávky. Začnime zápisom z Málinca z roku 1941: „Chudoby je v našej obci až priveľa. Na pomoc odkázaných je tiež mnoho. Ale priame podporovanie chudobných sa prieči intenciám terajšieho vládneho režimu, ktorý hlása, že nie podporu – almužnu – dávať chudobe, ale dať mu možnosť zarobiť si vlastnou prácou všetky potreby života, preto sa aj u nás na podporách a núdzových pomociach veľmi málo dalo.“
Konkrétne v Málinci obec pomáhala napríklad prostredníctvom Poradne detí a matiek Červeného kríža, postarala sa o „zaopatrenie debilnej mrzáčky M. K. B., ktorá, nemajúc nikoho, zostala úplne bez pomoci. Obec ju dala do opatery J. K. za ročnú odmenu 2 400 Ks.“ Ďalších sociálne slabších podporovala obec príspevkami vo výške 10 respektíve 20 Ks.
Na Ozdíne „niekoľko invalidov a vdov berie penziu a niekoľko starobnú podporu. Podpory v nezamestnanosti sa u nás nevyplácali nikomu.“
Občania však sociálne slabým pomáhali aj dobrovoľne a to v rámci rôznych zbierok. Najčastejšie sa spomína Zimná pomoc, v rámci ktorej bola „sociálne slabým rodinám pridelená z verejných prostriedkov múka a z domácich zemiaky a fazuľa.“ (kronika Rovňany, 1941) Aj keď tá bola dobrovoľná len pre niektorých: „Na vojnovú zimnú pomoc štátni zamestnanci povinne cez šesť mesiacov odovzdávali pol percenta z platu a ostatní dľa majetnosti.“
Zbierali sa i peniaze: „Z poukázanej sumy zaobuli sme osem školákov a pätnásti školáci dostali teplé pančuchy.“ (kronika Málinec, 1940) a tiež druhotné suroviny: „Odpadkové zbierky sa pilne konali so školskou mládežou a tu vynikala všade HM pod vedením jej vodcu, učiteľa V. Gašparoviča. Odpadky (železo, handry, gumy, kosti) žiaci nosili v chrbtových košoch, vo vreciach a aj na taligách. Výťažky peňažité sú v úschove HM, ktorá sa o úspech zbierky v najznačnejšej miere zaslúžila.“
Skončím zaujímavosťou z Málinca (1940): „Viackrát bolo vybubnované v obci, aby občania dbali na čistotu ulíc a svojich dvorov v záujme svojho zdravia. Na tomto poli činnosti ešte sa bude musieť hodne práce vykonať, aby čistota a vzhľad ulíc, domov a dvorov dosiahla primeranej úrovne.“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo knihy-golem.sk
