V predošlých sedemnástich častiach môjho blogu som sa vám pokúsil predstaviť to najzaujímavejšie, čo zachytili kronikári obcí horného Novohradu v rokoch 1938 až 1943 o živote vo svojich obciach. Tieto zápisy tvoria prvú tretinu knihy Zažili sme vojnu. Dnes sa v čase (aj v knihe) posunieme ďalej. V druhej časti knihy sú po jednotlivých obciach usporiadané zápisy z rokov 1944 a 1945. Kronikári sa už menej venovali každodenným záležitostiam a väčšinu svojej pozornosti upriamili na udalosti súvisiace so Slovenským národným povstaním, jeho potlačením Nemcami, príchodom nemeckej armády do Novohradu a napokon prechodom frontu touto oblasťou v druhej polovici januára 1945. Treba povedať, že až na výnimky (hlavne Kokava nad Rimavicou a Utekáč, ale aj Cinobaňa či Málinec) sa boje Slovenského národného povstania obcí zahrnutých v knihe Zažili sme vojnu viac-menej nedotkli alebo dotkli len okrajovo. V dnešnej časti sa pokúsim vybrať tie ukážky z kroník, ktoré ilustrujú dopad Slovenského národného povstania na obce a obyvateľov horného Novohradu, nabudúce sa budem samostatne venovať Kokave nad Rimavicou a Utekáču. Ešte predtým jedna poznámka ku kronikám. Tie v zásade môžeme rozdeliť na dva typy a pri hodnotení SNP je to obzvlášť markantné. Niektorí kronikári písali kroniky priebežne, sú to veľmi cenné zápisy z obdobia, kedy ešte nebolo úplne jasné, ako presne sa udalosti vyvinú. V ďalších kronikách sú zápisy, ktoré popisujú a hodnotia udalosti SNP vo svojich obciach s odstupom času, väčšinou už v päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokoch 20. storočia a sú silne poznačené dobou svojho vzniku. Do tohto blogu som sa snažil vyberať z priebežne písaných kroník.
Hneď po vyhlásení Povstania vznikali v obciach revolučné národné výbory, ktoré nahradili dovtedajších vládnych komisárov či starostov. Vyhlásené mobilizácie takto zaznačil kronikár Málinca: „Mnohí z našich občanov sa dobrovoľne hlásili za príslušníkov československej brannej moci, ale medzitým bola vyhlásená mobilizácia I., II. i III., takže z obce narukovalo vyše 200 mužov.“ Kronikár z Kokavy nad Rimavicou k tomu dodáva: „Každý z týchto, ktorí sa zapojili ihneď do povstania, si musel uvedomiť, že nie je zákonná mobilizácia, že nie je vojakom podľa medzinárodného práva, ale že je dobrovoľníkom, revolucionárom, povstalcom, ktorého v prípade nezdaru čaká len guľka alebo šibenica. O tom, čo s jeho rodinou urobia Nemci alebo gardisti ani nehovoriac. Dobre to vedeli všetci a predsa každý chcel byť prvý vyzbrojený a prvý chcel byť odvezený na niektorom pripravenom aute, ktoré prevážalo čaty na určené miesta.“
Najväčšie problémy boli samozrejme so zásobovaním. Ostaneme v Kokave, kde bola najväčšia povstalecká posádka v regióne: „V dôsledku plnenia určených obranných úloh už nebolo možné, aby sa mužstvo stravovalo doma – ako v prvé dni. A tu nastal veľký problém ako stravovať mužstvo, keďže posádka, až na vyššie rozkazy, bola úplne samostatná, nikým proviantom nezásobovaná, a tak odkázaná sama na seba a na miestne zdroje. Za predpokladu, že pohraničné obce v kokavskom predpolí, ktoré boli chránené len zosilnenou finančnou strážou, sa za daných obranných možností v prípade nepriateľského útoku neudržia a budú obsadené nepriateľom už pri prvom útoku, mohla za dlhší čas s úspechom viesť ochranné boje len Kokava, pretože táto až na absolútny nedostatok ťažších zbraní bola dosť dobre zaistená. Veliteľ, zvážiac túto okolnosť, chcel sa vyhnúť odčerpávaniu potravinových zásob v obci, kde predpokladal dlhšiu obranu. Nariadil preto vo všetkých obciach nášho predpolia urobiť dobrovoľné zbierky. Občania týchto akcií vďačne prispeli na zbierku, a to dobrovoľne, bez akéhokoľvek nátlaku. Takto bolo získané pre povstaleckú posádku okrem peňažnej hotovosti v sume 45 000 Ks množstvo rôzneho proviantu, najmä pšenice (asi 51 q), raže (13 q), zemiakov (20 q), fazule a hrachu (6 q), čím bola potreba proviantu posádky na dlhší čas krytá, nechávajúc si miestne zdroje v rezerve.“
Slová kokavského kronikára, že ľudia prispievali vďačne a dobrovoľne, potvrdili aj iní: „V septembri členovia učiteľského zboru urobili zbierky v prospech bojujúcej armády, partizánov a pre Červený kríž. Zozbieralo sa 5 200 Ks v peniazoch, 14 q zemiakov, 5 q fazule, 160 kg múky, 30 kg maku, 15 q raži, 11 q pšenice, 20 kg cibule, 1 q kapusty, 5 kg masti, 2 kg masla a 260 kusov vajec. Z uvedeného vidieť, že zbierky dosiahli veľmi peknú úroveň, akej v máloktorej obci. To svedčí o tom, že naši občania dušou aj mysľou boli oddaní myšlienke oslobodenia.“ (kronika Málinec)
„Zbierka v obci sa skončila s dobrým výsledkom. Vojaci prevzali len časť potravín, ostatnú časť menovaný uschoval a po povstaní koncom novembra 1944 odovzdal partizánom zdržiavajúcim sa v okolitých horách. Bielizeň bola daná partizánom a časť peňazí, ktoré vojaci neprevzali, riaditeľ školy odoslal Československému červenému krížu v Lučenci v roku 1945.“ (kronika České Brezovo)
„Pričinením MNV a učiteľského zboru sa robili zbierky financií a naturálií. Občania veľmi krásne darovali. Učiteľky urobili aj osobitnú zbierku s riaditeľom školy J. Pástorom a zo zozbieranej múky, masti a cukru napiekli s miestnymi dievčatami a samaritánkami zákusky pre ranených vojakov a partizánov. Hotové zákusky zaniesli raneným do okolitých nemocníc. Žiaľboh, určitá čiastka tejto zbierky sa neskoršie dostala do rúk nepriateľa, pretože Povstanie dňom 22. októbra zlyhalo.“ (školská kronika Poltár)
Ďalšie dopady SNP na obyvateľov heslovite zhrnul kronikár Michal Chrtiansky v Rovňanoch: „4. septembra sa podľa nariadenia SNR odovzdali všetky zbrane na četnícke stanice. 5. septembra bol v Lovinobani odvod všetkých motorových vozidiel. Z Rovnian vzali osobné auto pána lekárnika Majerského, motorku pána Števka vzali ešte začiatkom septembra partizáni. Jána Školníka ako veliteľa HG a distribútora kože viackrát navštívili partizáni a československí vojaci. Zbili ho a vzali mu viac vecí, zvlášť z Krnej, kde ich mal odvezené a skryté. 21. septembra Rovňany povinne odovzdali 128 q sena po 60 až 70 korún. Ďalšia mobilizácia ročníkov 35 až 40-ročných bola 26. septembra. Zákaz predaja liehovín okrem piva 29. septembra.“
Na záver ešte niekoľko zápisov, ktoré naznačujú, že nie všetci partizáni konali s ušľachtilými pohnútkami a, ako v každej dobe, niektorí proste len zneužili situáciu. Najprv zápis z kroniky Kokavy nad Rimavicou: „Vzniknutá situácia dala možnosť necharakterným dobrodruhom k neprístojným, protizákonným činom. Tak napríklad v jedno odpoludnie bol daný rozkaz z Klenovca, aby bolo zadržané nákladné auto vezúce niekoľko mužov v uniforme i v civilnom obleku a aby boli všetci odzbrojení. To sa hneď nepodarilo, iba pri spiatočnej ceste z Poltára. Zistilo sa, že všetci boli spití a v Poltári od istého továrnika pod vyhrážkami vylákali 5 000 Ks. ... Na nákladnom aute prišli (do Kokavy) pseudopartizáni, ktorí okrem „dávaj – idi – charašó“ a ešte niekoľkých slov po rusky viac nevedeli. Zanglov byt prekutali, pričom peniaze, ryžu, cukor a iné cennosti naložili na auto. Zostatok vyhádzali lakomým ľuďom a odišli. Žandári a občania im v tomto zabrániť nemohli, lebo boli proti nim slabo ozbrojení a v prvú chvíľu nevedeli, že ide o banditov, ktorí sa za partizánov vydávali.“
Zlé skúsenosti mali aj v Ozdíne: „Partizánov premlelo sa tu hodne, ale valného osohu obci nepriniesli, ba naopak – v zásobovaní isté ťažkosti. Poznamenať treba, že za povstania viacerí občania sa dobrovoľne hlásili do zbrane, ale mnohí si vybavovali žiadosti, aby nerukovali. ... Povinné dodávanie pre verejné zásobovanie nám aj tohto roku spôsobovalo problémy. Najväčšie ťažkosti boli s dobytkom. Potom s obilím, senom a zemiakmi. Kone stále asentírovali a brali partizáni od buka do buka. Na také poriadky sme neboli zvyknutí. Najsmutnejšou správou za povstania bolo odohnanie všetkého dobytka. Našťastie odišlo len štyridsať kusov, lebo povstanie už Nemci potláčali. Dedinu obsadili 22. októbra 1944.“
Nemôžem skončiť inak, ako zápisom z obdobia potláčania SNP, na konci októbra 1944. Kronika Poltára: „Mnohí Poltárčania mali veľký strach, keď sa Nemci blížili a vybrali sa do hory s cennými vecami a perinami a so všeličím, s kuframi atď. Tam si narobili dekungy a čakali... Keď Nemci išli od Zeleného hore, párkrát vystrelili len tak na poplach, že ak by v dedine boli partizáni. Nato Cigáni, ako vždy zvedaví, povystrkúvali hlavy. Nemci sa nazdali, že to vojsko, pustili pár mín smerom na Tabán. No, strachu bolo dosť.“
Blog je napísaný na základe knihy Zažili sme vojnu: Zápisy obecných kroník a spomienky z rokov 1938 - 1945 v hornom Novohrade a Kokavsku, ktorej som spoločne s Júliusom Lomenčíkom editorom. Všetky citáty a fotografie sú práve z tejto knihy.
Knihu Zažili sme vojnu je možné kúpiť na littera.sk alebo martinus.sk
