Panebože, a to načo bolo? Kto má na to dnes čas? Veď som tam zabil aj polhodinu z môjho života.
Dostal som sa tam vlastne omylom. Chcel som vidieť inú výstavu, ktorú ešte neotvorili, tak som išiel na „náhradu". Ale ani ma k obrazu poriadne nepustili - pred obrazom špagát, v roku miestnosti kamera, aby som sa veľmi nepriblížil, nedajbože nedotkol.
Hoci bol deň voľna a škaredé počasie, bol som v galérii sám, ak nerátam tú pani, ktorá chodila za mnou a strážila, či nezničím DIELO.
Aký malo zmysel moje uchvátenie obrazom? Veď je to úplne mimo našej súčasnosti. Koho dnes zaujíma detailne prepracovaný obraz nejakého šľachtica v odeve s kožušinou, s nejakými imaginárnymi stĺpmi v pozadí?
Chcel som sa neskôr rozprávať s ľuďmi o tom, že som mal ZÁŽITOK. Nechceli sa rozprávať, alebo nevedeli, čo majú povedať. Pýtali sa, kto bol ten muž na obraze, prečo mal na sebe kožušinu, prečo ho niekto namaľoval, či bol rám obrazu skutočne zlatý, koľko asi mohol obraz stáť...
A ja som im chcel rozprávať o farbách, o kompozícii, o statuse bývalého majiteľa obrazu, o jemnej charakteristike muža na obraze...
Veľmi rýchlo som zistil, že náš dialóg je zbytočný.
Niečo tu nesedí. Akoby osoby v našom dialógu prichádzali z iných svetov a nedokázali sa stretnúť. Akoby jedna osoba hľadala OBRAZ a druhá „len" obraz. Akoby jedného človeka zaujímalo, čo je namaľované, druhý akoby mal oči len pre majstrovstvo maliara.
Jeden človek (môj spoludiskutujúci!) bol určite nekultúrny barbar, lebo nevedel oceniť nádheru renesancie, vstup jemných psychologických charakteristík do európskej maľby, jemné zákutia lineárnej a vzdušnej perspektívy.
A jeden človek (ja!) bol kultúrny snob, ktorý nepozná skutočné kvality reálneho života, ale nadchýna sa životom umŕtveným v maľbe, teda zbytočnosťou bez praktickej hodnoty.
Kto mal pravdu?
Môj spolubesedník bol bez špeciálneho umeleckého či kultúrneho školenia, asi preto hľadal človeka zobrazeného na plátne. Ja mám za sebou špeciálne umelecko-historické školenie, asi preto hľadám, v čom je táto maľba zvláštna. On hľadá, čím je zvláštny človek na obraze, čo mu môže ten človek povedať. Ja hľadám, aký pôžitok si možno zobrať z jedinečného spôsobu, akým umelec tohto človeka zobrazil.
Klasické vzdelanie hovorí, že moje vnímanie je to pravé. Nezaujíma ma cena obrazu, nezaujíma ma postavenie jeho pôvodného majiteľa, chcem len čistý zážitok, chcem sa dostať mimo každodennej, nudnej a ťažkej skutočnosti do sveta čistých hodnôt.
Ako by sa Immanuel Kant potešil, keby ma počul.
Moderný svet hovorí, že vnímanie toho druhého je to pravé. Je praktické, vie veci zhodnotiť z hľadiska ich užitočnosti, jeho zážitok je plný každodennej vravy.
Ako by sa Andy Warhol potešil, keby ho počul.
Čo uvidí tento nekultúrny barbar, keď príde do chrámu umenia, do honosnej budovy galérie? Čo uvidím ja, kultúrny snob, keď sa spustím k sledovaniu masového média a pustím si telenovelu?
Čo máme urobiť, aby sme sa dohodli? Ako si môžeme porozumieť?
Kto je schopný týmto dvom ľuďom poradiť, aby si vzájomne porozumeli?
