Zatiaľ sa zdá, že v tejto diskusii sa mieša mnoho rovín, ale najviac zaznievajú hlasy amatérskych aj profesionálnych historikov - a hlavne tých amatérskych. Spor sa však vedie na čudnom poli: Hádame sa, či v našej histórii znamenal viac Ľudovít Štúr alebo Mária Terézia.
Už sme sa naučili, ako ťažko sa vyhodnocujú historické osobnosti. Protikladné stanoviská jasne ukazujú, aké je aj v tomto prípade ťažké zmerať, kto z nich dvoch vykonal viac pre tento národ a tento región. Ťažko by sme asi dokázali zistiť, kto toho o tomto národe viac napísal alebo povedal. Možno by sa nám podarilo iba spočítať, kto z nich dvoch vydal alebo inicioval viac nariadení.
Je však toto najväčší problém? Čo ak sú to len zástupné problémy, ktoré zakrývajú skutočnú podstatu veci?
Celá diskusia odkrýva úplne iné rozmery problému.
Prvý rozmer problému. Niekto musí (alebo by mal) rozhodnúť, čo sa stane. Vlastne ani nemusí, lebo celá akcia s pomníkom je tak trochu umelo vyvolaná akcia. Umelo, neumelo, problém je na svete.
Kto však má rozhodovať o umiestňovaní sôch na verejných priestranstvách? V Bratislave, a nielen v nej, o tom zrejme rozhoduje kde-kto. Našťastie sa podľa neurčitých náznakov zdá, že sa najvyššie mestské úrady pri tejto „aférke" zobudili a začali rozmýšľať, ako by systém umiestňovania sôch mal vyzerať. Ak by sa v tomto urobil poriadok, mali by sme potom skrášľovaciemu spolku poďakovať, že rozprúdil diskusiu.
Druhý rozmer problému. Skoro vôbec sa v diskusii nezamýšľame nad umeleckou hodnotou repliky panovníčkinej sochy. Ani nad umeleckou hodnotou súsošia štúrovcov. V hrmotnej diskusii zanikli hlasy odborníkov - sochára Jozefa Jankoviča, kunsthistoričky Bohunky Koklesovej, riaditeľky Slovenskej národnej galérie Alexandry Kusej a ďalších.
A čo keby sa celá diskusia zmenila na diskusiu o umení a urbanizme?
Potom by sme sa napríklad zamýšľali nad odlišnou monumentalitou obidvoch sôch.
Alebo by sme rozmýšľali nad ich farebnosťou - nefarebnosťou.
Alebo by sme sa spýtali, prečo Mária Terézia sedí na koni. Možno mala byť vznešenou a silnou panovníčkou. Problém je však v tom, že jej kôň nie je veľmi pokojný a ona nesedí na koni tak vznešene ako napr. v Komárne iný uhorský panovník, Štefan Prvý. Bola ona menej vznešenou panovníčkou ako on?
Alebo bola bojovníčkou ako Jozef Miloslav Hurban, ktorý dvíha meč z koňa pri Žiline? Či bojovala ako Svätopluk na bratislavskom hrade, ktorý máva mečom z koňa tak isto, ako to robí Alexander Macedónsky v ďalekej Skopje? Alebo mala radšej pokojné zamyslenie ako Ján Nálepka so zbraňou na koni v Stupave? A prečo vlastne všade máme kone a kone?
Chvalabohu, že tí Konštantín a Metod na kruhovom objazde v Komárne nesedia na koňoch. Chvalabohu, že v Košiciach majú len toho žrebca Arda, a nie aj Václava I. na ňom.
Je asi dobre, že sa táto diskusia rozvírila. Snáď spejeme k časom, keď sa o nových sochách na našich uliciach bude rozhodovať aj na základe verejnej diskusie. Snáď spejeme k časom, keď po nás - súčasníkoch - zostane niečo rozumnejšie, ako bratislavské pomníky v socialisticko-realistickom duchu: partizánske súsošie na námestí SNP (mnohí sme zabudli, aké verše sú na múre za sochou), socha Vítanie pred Národnou radou, pôvodne vraj určená na celkom iný účel, či gýčovitý Svätopluk na nádvorí Hradu.
Asi by však bolo vhodné, aby tá diskusia bola naozaj vecnou diskusiou o verejnom priestore v meste a o kvalite plánovaných sôch. Samozrejme, sochy nemožno oddeliť od kontextu, v ktorom sú umiestnené, ale skúsme diskutovať najprv o kvalite konkrétnej sochy a až potom o jej umiestnení. Skúsme diskutovať o pomníku Márie Terézie ako o soche. Potom snáď budeme presnejšie vedieť, prečo sa vám/nám páči/nepáči Mária Terézia.
Hlavne oddeľme diskusiu o zmysle pamätníka na ulici od diskusie o hodnote konkrétnej sochy.
