Galériu financujú súkromné peniaze a občianske združenie s ťažkopádnym názvom (S)KUL(P)TÚRA. Nikto okrem finančných orgánov tohto štátu im nemá čo hovoriť do spôsobu, akým využijú svoje peniaze. Kým neprekračujú zákon, môžu zverejňovať a propagovať aj tvorbu jedného z reprezentantov komunistického Československa.
Môžeme diskutovať o pôsobení tohto sochára v riadení výtvarného umenia v minulosti a mnohým sa nám to nebude páčiť. Môžeme odsudzovať jeho pôsobenie ako rektora Vysokej školy výtvarných umení. Bola to však jeho osobná voľba a ľahko sa dnes hovorí tomu, kto v tamtom režime nežil.
Mnohým sa nám nepáči, že práve jeho sochy stoja na kľúčových miestach v tejto republike – pred Národnou radou, na centrálnom bratislavskom Námestí SNP, na nádvorí Bratislavského hradu. Mnohým z nás sa nepáči socialistický realizmus týchto sôch – aj keď Svätopluk sa až tak netvári, lebo je akože národný, ale jeho tvaroslovie plne zodpovedá logike socialistického realizmu.
Bolo zvláštne, ako J. Kulich prešiel od bojovníkov na bratislavskom Slavíne, cez veľkú hlavu Lenina v Žiline, cez Cyrila a Metoda a Jánošíka až k Svätoplukovi, ako formoval komunistickú, kresťanskú aj národnú ideológiu Slovenska. Ale aj to bola jeho osobná voľba a za to sa zodpovedal sám sebe.
Diela Jána Kulicha nikdy nereprezentovali nové trendy v umení. V menších sochách sa pridržiaval tradičného a neprovokujúceho iluzívneho a impresívneho realizmu, vo veľkých sochách bol monumentálny a prvoplánovo patetický. V sochách, ktoré mali reprezentovať „vlasť“, „rodnú zem“, Slovensko, bol zasa prvoplánovo ľudový. Ale aj to bola vec jeho voľby a jeho vkusu.
Jeho realizmus zrejme vyhovuje neškolenému verejnému vkusu. Na jeho sochách je všetko jasné, gestá sú ľahko čitateľné a nevyžadujú väčšiu mozgovú prácu. Divák pochopí všetko na prvý pohľad a povie si: Aha, toto je hrdina. Aha, tu zobrazil ľudového majstra. Aha, toto je veľký básnik. Aha, aký smiešny „bigbiťák“. Aha, títo tancujú ľudový tanec, a sú takí „rýdzo slovenskí“. – Ale aj to je vec vkusu konkrétneho diváka.
Galéria vo Zvolenskej Slatine sa pritom tvári, že diela J. Kulicha nadväzujú na najlepšie slovenské kultúrne tradície – stojí vraj na mieste rodného domu T. Vansovej, pôsobil tam vraj Viliam Figuš Bystrý a pod.
Kvôli čomu sa vlastne pýtam, prečo má J. Kulich galériu vo svojej rodnej obci?
Lebo na Slovensku je veľa umelcov, ktorí by si podobnú galériu zaslúžili oveľa viac. Má ju Ľ. Fulla, K. Sokol, M. Benka a ďalší. Mnohí iní posúvali slovenské umenie ďalej. J. Kulich ho neposunul, len konzervoval tradičné podoby výtvarného umenia.
Pôvab demokracie spočíva aj v tom, že galérie sa stavajú i umelcom, pri ktorých sa pýtame, či si ich zaslúžia. Tešme sa z našej demokracie, ktorá to dovolí – aj keď pri tom zostane smutno z faktu, že J. Kulich dostal galériu, ale napr. Stano Filko, Jozef Janovič či Milan Paštéka už nie.
