Ministerka kultúry a splnomocnenec pre vyšetrenie manažovania zdrojov počas epidémie – veľa ľudí nechápavo krúti hlavou, ako ich môže niekto oficiálne držať a podporovať.
Mnoho krokov ministerky predsa vedie k rozkladu fungujúcich špičkových inštitúcií. Akoby to robila cieľavedome.
Ako môže vláda, ktorá sa hrdí tým, že je „proslovenská“, „národná“ a neviem aká, sledovať rozbíjanie kultúrnych pokladov tohto štátu, akými je národná galéria, národné divadlo, národné múzeum a ďalšie?
Prečo sa vláda (politický orgán) nespolieha na tvrdenia a odporúčania mnohých profesionálov (odborníkov) z týchto oblastí kultúry, ale nechá šafáriť ministerku?
Konšpirátorský splnomocnenec zasa blúzni na verejnosti tak absurdne, že jeho bludy sú úplne zjavné. Akoby si predsavzal rozšíriť v spoločnosti nezmysly.
Prečo vláda (politický orgán) nepočúva reakcie a odporúčania profesionálov (odborníkov) v medicíne a v epidemiológii?
Nemáme veľa možných odpovedí.
Možno vláde nezáleží na kultúre a na zdraví obyvateľov Slovenska. Tomu ťažko uveriť, veď podľa mnohých vyjadrení táto vláda chce podporovať „slovenskú“ kultúru, teda práve takú, o ktorú sa tieto inštitúcie starajú. Aj opakovanie prichádza s návrhmi na nejaké nové nemocnice.
Možno ich vláda považuje za odborníkov a verí im. Aj tomu ťažko uveriť, pretože zo všetkých strán počuť odborné protesty proti ministerke aj proti splnomocnencovi. A nevyslovujú ich vôbec iba opozičné strany, ale hlavne profesijné organizácie a odborníci.
Zostáva veriť iba tretej možnosti: Títo dvaja ľudia vláde vyhovujú.
Ale v čom?
Ministerke kultúry sa úspešne darí likvidovať inštitucionálnu a finančnú podporu pre špičkovú kultúru na Slovensku. Do inštitúcií sa dostávajú a finančnú podporu získavajú amatéri alebo treťotriedni odborníci, občas aj zopár odborníkov (ale tých je málo). Ale hlavne – tí „naši“. Teda takí, ktorí podporujú vládu. V podstate odsúva do úzadia opozičné hlavy v kultúre. (Nie hlasy opozičných strán, ale hlasy kohokoľvek, kto nesúhlasí s politikou tejto vlády.)
Ministerka rozbíja kritiku v kultúrnych vrstvách spoločnosti.
Splnomocnenec nemá také právomoci, ale svojím pôsobením robí niečo podobné. Podkopáva dôveru voči profesionálom a voči odborným inštitúciám. – Asi preto, lebo to sú presne tie mysliace zložky v spoločnosti, ktoré môžu oponovať vládnej moci s pomocou skutočného poznania, s pomocou faktov.
Splnomocnenec ukazuje, že vedeckému poznaniu a vede nemožno dôverovať, Že aj bez dôkazov možno tvrdiť – „všetko môže byť inak“. Rozbíja pravdu a poznanie.
Každá nedemokratická moc vie, že inteligentná kritika je nebezpečná, pretože sa opiera o poznanie, o fakty, o myslenie.
Asi preto títo dvaja ľudia vládnucej moci vyhovujú.
