Takmer na žiadnej úrovni slovenských vysokých škôl nie sú v riadiacich pozíciách manažéri, ale vedci a učitelia. Podľa pravidla, ktorého pôvod nepoznám - najlepší pracovníci sú povyšovaní do riadiacich pozícií.
Je to jednoduchá logika: Ak vie niekto rýchlo nájsť chybu v motore a kvalitne ju opraviť, bude aj dobrým vedúcim autoservisu.
Podobné absurdné myslenie stále funguje na našich vysokých školách. Keď má niekto vynikajúce výsledky vo výskume, urobíme ho vedúcim ústavu, keď niekto výborne učí, urobíme ho vedúcim katedry.
A tak sú dnes dekani i rektori vyberaní spomedzi akademických pracovníkov s nádejou, že sa z nich stanú dobrí manažéri.
Majú síce svojich tajomníkov a kvestorov - ale tí sa starajú hlavne o ekonomické otázky podľa pokynov dekana a rektora. Majú síce aj prodekanov a prorektorov - ale tí tiež prichádzajú z radov vedcov či učiteľov a riadi ich akademický dekan/rektor.
Vedúcich katedier, ústavov a oddelení si dekani vyberajú zväčša podľa ich vedeckých a pedagogických výsledkov - s nádejou, že kvalitný vedec a učiteľ bude aj efektívne riadiť výskum a katedru.
Len jeden protipríklad: Mnohé americké univerzity majú oddelenú funkciu vrcholného akademického funkcionára, ktorý je zodpovedný za obsah vzdelávania, od vrcholného manažéra, ktorý je zodpovedný za chod univerzity (organizáciu, štruktúru, financovanie atď.).
Príchod manažéra do riadiacej pozície na našej vysokej škole je skôr výnimkou, takmer omylom.
Nemožno sa čudovať, pri tých legislatívnych, ekonomických i ľudských podmienkach, v akých žijú naše vysoké školy (a za tie platy), sa kvalitní manažéri školám pekne poďakujú a smerujú inde.
Problém však nie je len vo výbere ľudí.
Oveľa väčší problém spočíva v právomociach a v zodpovednosti.
Napriek nezmyselnej podrobnosti zákona o vysokých školách sú právomoci vymedzené nepresne. Niekedy sú právomoci na škole dokonca také neprehľadné, že napríklad nie je možné nakresliť tzv. organizačného pavúka.
Zodpovednosť riadiacich pracovníkov je na tom rovnako. Podpisujú síce náplň práce, kde majú vymenované svoje povinnosti a zodpovednosť, ale:
Čo sa stane prodekanovi/prorektorovi, ktorý sa chystá veľmi podozrivým spôsobom zneužiť desaťtisíce z európskych fondov? Je iba odvolaný z funkcie, ale naďalej pokojne vyučuje na univerzite.
Čo sa stane tajomníkovi fakulty, ktorý nie je schopný riadne hospodáriť s financiami inštitúcie? Zmení pracovisko, alebo pokojne odíde do dôchodku.
Čo sa stane s vedúcim vnútornej správy, ktorý organizačne zlyhá pri riadení havarijnej situácie v inštitúcii? Zostane vo funkcii dovtedy, kým sa nezmení dekan.
Čo sa stane s vedúcim katedry, ktorého katedra dlhodobo dosahuje slabé výsledky vo vede aj vo vyučovaní? V najbližšom konkurze sa opäť stane vedúcim katedry, lebo sa nikto iný na túto funkciu neprihlási.
To isté platí aj vo funkciách, ktoré majú "len" akademickú hodnotu:
Čo sa stane s predsedom habilitačnej komisie, ktorá odporučí za docenta človeka, čo nespĺňa kritériá? Vec sa "zametie pod koberec".
Čo sa stane s profesorom, ktorý riadi výskumný team, ale vo výskume sa minú peniaze, avšak žiadne riadne výsledky - ani pozitívne ani negatívne - sa nezískajú? Napíše sa záverečná správa, v ktorej sa všetko zdôvodní.
(Uvedené príklady som odpozoroval zo života.)
Ministerstvo teda ide upratovať a navrhuje zmeny.
Chce presnejšie určiť povinnosti a zodpovednosť vedúcich pracovníkov. Tešme sa, že sa to ministerstvu podarí. Len dúfajme, že sa tým opäť nenafúkne zákon o vysokých školách.
Jedným dychom s povinnosťami vedúcich pracovníkov sa v ministerskej správe spomína inštitút správnej rady, ktorú chce posilniť.
Ale veď práve kvôli verejnej kontrole vnútri škôl kedysi vznikli akademické senáty. Tie sa v kontrolnej činnosti neosvedčili (kde ako...), tak sme pred časom zaviedli správne rady. Tie sa tiež neosvedčili, takže ich posilníme. Kde je tu logika?
Okrem toho sa správne rady v materiáli ministerstva spomínajú len pri zabezpečení verejného záujmu vo verejných vysokých školách. Znamená to, že súkromné školy neuspokojujú potreby verejnosti?
Ministerstvo chce určiť aj podmienky pre výber manažmentu. Už cítim, ako vzniká siahodlhý zoznam kritérií na výber dekanov a rektorov, ale tie kritériá budú sformulované dostatočne všeobecne na to, aby ich školy mohli obchádzať.
Nestačilo by, ak by ministerstvo presne pomenovalo právomoci a zodpovednosť jednotlivých funkcionárov vysokých škôl? A keby ich nadviazalo na posledný bod v tejto svojej úlohe, na vymožiteľnosť práva? Alebo keby zaviazalo školy, aby si tieto právomoci vymedzili vo vlastných štatútoch?
V budúcnosti by sa vraj mali aj voľnejšie formulovať pravidlá na členenie vysokých škôl. - Objavujeme teplú vodu. Prečo si nemôže inštitúcia, ktorá má právnu subjektivitu, úplne samostatne vytvoriť svoju vnútornú štruktúru, bez drobnohľadu ministerstva? Veď už teraz je to podľa zákona v právomoci samotnej školy.
A ešte chce ministerstvo zabezpečiť, aby sa vysoké školy zodpovedali verejnosti - „odpočet činnosti vo vzťahu k spoločnosti". V zátvorke nájdeme aj anglické accountability...
Čo urobia školy? Zavesia na svoj web krásnu správu o činnosti za uplynulý rok plnú úspešných čísiel?
Lenže anglické slovo accountability obsahuje aj nutnosť konkrétnej sankcie za nesplnenie niečoho. Bez sankcií nebude mať hodnotu žiadny odpočet.
Možno je riaditeľ inštitúcie schopný zabezpečiť, aby vedúci oddelenia v jeho inštitúcií efektívne riadil svoje oddelenie. Ako to však zabezpečí centrálny orgán štátnej správy vo veľkej časti svojho rezortu?
Kým sa fungovanie vysokých škôl nerozbehne tak, že sa riadiacim pracovníkom nebudú tolerovať ich chyby, kým za ne neponesú osobnú (aj finančnú) zodpovednosť, dovtedy sa verejné školy efektívne riadiť nebudú.
Je to úplne rovnaký mechanizmus ako pri súkromnej a štátnej firme: Riaditeľ súkromnej firmy je osobne zaangažovaný na jej výsledkoch.
Rektor súkromnej univerzity vie, že ak nebude mať kvalitnú univerzitu, nezostane na trhu vzdelávania. Rektor verejnej univerzity - zriadenej zákonom Národnej rady - vie, že jeho univerzita prakticky nemôže zmiznúť z trhu vzdelávania.
Možno budú obidvaja pracovať 24 hodín denne. Ale jeden bude s veľkou pravdepodobnosťou pracovať oveľa efektívnejšie - lebo jeho plat, teda jeho životná úroveň, teda jeho existencia budú bezprostredne závislé od jeho práce.
Za jeden zo základných problémov našich vysokých škôl považujem fakt, že pozitívne a negatívne sankcie sú len veľmi vzdialene spojené s kvalitou práce, s plnením povinností a s efektívnosťou riadenia.
Že zodpovednosť sa dá obchádzať. Že sa ľudia neberú bezprostredne na zodpovednosť za nekvalitné riadenie, tak ako vo firme za sfušované výrobky.
