Doktorand v dennom štúdiu je študent, dostáva teda štipendium. Skúsme si nevšimnúť, že je mizerné, takže sa na doktorandské štúdium hlásia buď fanatici do odboru, alebo tí, ktorí si chcú predĺžiť štúdium po skončení magisterského stupňa. Rátajme s tým, že sa na doktorandské štúdium uchádzači len tak hrnú.
Tí, ktorí chcú robiť skutočnú vedu, nastúpia plní nadšenia, že sa budú venovať svojmu výskumu, písať vedecké články, vystupovať na konferenciách, zúčastňovať sa vedeckých diskusií so svojím školiteľom.
Prvé týždne po nástupe na doktorandské štúdium ich schladia. Zistia, že nasadli do vlaku, ktorý riadia zvláštne právne predpisy platné v našom vysokom školstve a zvykové právo.
Podľa zákonov majú študovať, je to predsa tretí stupeň vysokoškolského štúdia. U nás to väčšinou neznamená, že by sedeli v knižnici – ale sedia na prednáškach. Musia totiž zbierať kredity za prednášky rovnako ako študenti bakalárskeho či magisterského stupňa. Síce menej, ale kredity treba.
Musia publikovať. Nie vtedy, keď majú výsledky výskumu, ale vtedy, keď nemajú dostatok kreditov. Lebo podľa platných predpisov majú za každú publikáciu istý počet kreditov, ktoré musia získať.
Musia učiť, čiže riadne viesť študentov bakalárskeho aj magisterského stupňa, konzultovať, skúšať a testovať, viesť semináre a konzultovať bakalárske práce. Za všetko sú kredity.
Spravidla sú najmladší na katedre, takže vychytajú práce, ktoré starí mazáci (odborní asistenti, docenti a profesori) už nie sú ochotní robiť: píšu pozvánky na konferencie a sedia pri prezencii na konferencii, nosia materiál do laboratória, rozmnožujú dokumenty a testy, zostavujú rozvrh, striedajú sa na sekretariáte katedry a mnoho podobných radostí. Niektorí nešťastníci musia svojmu školiteľovi pripravovať prezentácie na jeho konferenčné vystúpenia, ak on nezvláda ani PowerPoint.
Funguje ešte aj zvykové právo. To hovorí, že doktorand sa má vyskytovať na katedre, kde je pracovno-právne zaradený. Ak má školiteľa na inej katedre, musí sa vyskytovať aj na tej druhej, na čo samozrejme treba viac času.
Takže to zrátajme:
Jeden deň na katedre, kde je pracovno-právne zaradený – v podstate vykonáva pomocné práce.
Druhý deň na katedre, kde má svojho školiteľa – konzultuje s ním, ale pretože školiteľ nemá čas celý deň, tak pri veľkom šťastí konzultuje maximálne hodinu. Ak má školiteľ päť doktorandov, nezostane na každého z nich viac ako desať minút za týždeň. Mimo týchto konzultácii spravidla doktorand vykonáva pomocné práce. Ak má šťastie, tak sa v časti tohto dňa pohybuje v laboratóriu a robí experimenty pre svoj výskum.
Tretí deň učí a ak má šťastie, stihne sa v ten istý deň aj pripraviť na učenie.
Štvrtý deň študuje literatúru, alebo sedí na prednáškach a pripravuje si pre ne seminárne práce.
Piaty deň mu uvoľnili pre reálnu prácu na svojom výskume – v laboratóriu, v teréne, v knižnici, kdekoľvek. Zbiera materiál, robí experimenty, nakrúca videá, cestuje za respondentmi, zapisuje dotazníky, vyhodnocuje materiál, prepisuje rozhovory, robí výpočty a pod.
Šiesty deň si pripravuje príspevok na konferenciu, alebo píše článok do časopisu – ale to je vlastne už sobota.
Siedmy deň (v druhom roku svojho štúdia) sa pripravuje na dizertačnú skúšku – ale to je vlastne už nedeľa.
Niekedy tieto dni vynechá, ak cestuje (väčšinou za vlastné peniaze) na konferenciu, aby predniesol príspevok
Možno namietať, že prvý až štvrtý deň sú prípravou na vlastný výskum v piaty deň.
Možno aj namietať, že mladý vedec si musí ohmatať každú prácu, aj to nosenie materiálu a rozmnožovanie.
Ale na to, aby mohol robiť kvalitný výskum, by doktorand potreboval podstatne viac času na prípravu a nemali by ho nútiť do množstva inej zbytočnej práce, ktorá mu bráni v rozvoji jeho vedeckého talentu (predpokladajme, že nejaký vedecký talent má). Navyše, doktorand je spravidla vo vede začiatočník, takže to, čo profesor zvládne hravo, doktorandovi trvá trojnásobok času.
Prebieha komplexná akreditácia vysokých škôl, kde sa práca doktorandov sleduje. O kvalite slovenských vysokých škôl teda má vypovedať aj práca doktorandov.
Lenže niekde sa stala chyba.
