Našťastie je dnes situácia úplne iná, ako bola kedysi. Dnes sa cítime celkom inak, slobodne.
Dlhé roky som ako učiteľ nemohol zdvihnúť hlavu. Dusila ma ideológia, dusili ma inšpektori, riaditelia, stranícke skupiny, povinné oslavy. Tak veľmi som chcel samostatne a po svojom vyučovať, ale nikto mi to nedovolil.
Pred dvadsiatimi rokmi sme konečne dostali slobodu.
Prišli rôzne ponuky zaujímavých kurzov a vzdelávania, prišlo veľa materiálov, z ktorých som mohol vyučovať, a často boli lepšie ako naše zastarané učebnice. Mohol som uspokojiť môj hlad po novinkách. Konečne som sa aj dozvedal, ako je to v zahraničí. Okamžite som sa všetkého chopil a začal vyučovať po novom.
Nebola potrebná žiadna veľká príprava na hodinu. Veď nové materiály často ponúkali výborné návody, ako mám všetko robiť.
Ušetril som veľa času, takže som namiesto prípravy na hodiny mohol chodiť na školenia, aby som načerpal nové informácie a získal nové skúsenosti.
Zrazu som si uvedomil, čo som dovtedy nerobil dobre. Otvorili sa mi oči a dnes vidím svojich žiakov celkom inak.
Dnes už len niekedy žiakov nútim, aby si pamätali, čo je v učebnici. Niečo si síce musia aj zapamätať, ale oveľa viac rozvíjam ich schopnosti a vediem ich tak, aby z nich vyrástli múdri dospelí ľudia.
Trochu ma zaskočil internet. Najmä odvtedy, ako deti vedia až príliš veľa. Často sa tvária, akoby zjedli všetku múdrosť sveta. Ale ja viem svoje.
Tvrdo som študoval na vysokej škole, aby som svoj predmet zvládol, pravidelne čítam odborné časopisy, takže viem o mojom predmete oveľa, oveľa viac, ako vedia žiaci. Veď oni si aj tak len pozrú nejakú novinku na internete, a potom s ňou machrujú.
Občas prídu nejaké novinky z ministerstva - zapracujte to alebo tamto. Raz to bol vstup do EÚ, potom globálna výchova, dnes sa niečo hovorí o zmenách vo fyzike. Nemám z toho veľkú radosť, ale nakoniec to vždy s chuťou urobím, lebo sa rád pozriem na môj predmet novými očami. Všetky tie kampane, ako sa im niekedy hovorí, ma iba motivujú, aby som môj predmet trochu obnovil. Udržiavajú ma vo forme.
Nedávno však prišla o niečo väčšia reforma. Nebolo mi ľahko, ale nevzdychal som, chopil som sa príležitosti. Spoznal som svoju šancu. Nesťažoval som sa, že som sa musel učiť nové termíny alebo vypĺňať nové kolónky. Neľutoval som môj voľný čas, lebo som videl, že môžem vyučovanie konečne slobodnejšie prispôsobiť tomu, čo moji žiaci potrebujú.
Napísať školský vzdelávací program vôbec nebolo jednoduché, ale s chuťou som to trápenie vydržal. Viem, že práve v ňom mám šancu byť sám sebou.
Občas mi k nemu chýbajú učebnice. Veľmi sa nesťažujem, pretože ich v podstate ani nepotrebujem. Veď prednášať o nejakej látke dokážem aj bez učebnice. Deťom všetko nadiktujem, načo by to ešte raz čítali v učebnici.
Ale zasa viem oceniť, že som sa popri tom všetkom aj naučil, ako písať učebnice. Veď aj učím dlhé roky, odhadnem, čo treba. Koniec koncov, práve teraz, keď sa všetky učebnice robia nanovo, by som to mohol skúsiť. Nech učebnice konečne prestanú písať vysokoškolskí profesori, čo nerozumejú škole. Napíšem učebnice ja sám. A tak som sa prihlásil už do troch konkurzov.
Neustále ma však zdržuje tá hlúpa školská administratíva. To je ale vypĺňania papierov, výkazov, oznámení, rubrík, čiarkania, prepisovania, opisovania a všetkého možného.
Nevyhnutné veci síce urobím, ale pred tým rozhodne neskloním hlavu. Popri všetkej administratíve neustále bombardujem riaditeľa a iné zodpovedné orgány informáciami o tom, ktoré z tých papierov netreba.
Aj s rodičmi je radosť pracovať, hoci oni sa zaujímajú len o známky svojich detí. Trpezlivo im vysvetľujem, že v škole sa deje mnoho iných vecí, že pre nás učiteľov nie sú známky tým hlavným, ale že my chceme ich deti riadne vychovávať.
Vysvetľujem im, že napríklad pri pravidelnom skúšaní ma vôbec nezaujíma, čo si moji žiaci pamätajú. Ja predsa rozvíjam ich schopnosti rozmýšľať o tom, čo im na hodinách poviem.
Niekedy ma hrozne trápia inšpektori. Oni vôbec nerozumejú učeniu ani výchove a všímajú si len formálne nedostatky. Ale ja sa nedám, vždy im všetko starostlivo vysvetlím a oni odchádzajú zo školy poučení o tom, čo je pre výchovu žiaka nevyhnutné a čo nám učiteľov len zbytočne komplikuje život.
A keď sa občas na niečo posťažujem, no čo z niekoho ubudne? Viem, kedy, komu a na čo sa posťažovať. Iba upozorňujem na to, čo naozaj nefunguje a čo už nie je v mojej moci opraviť.
Múdri ľudia sme my, učitelia. Vieme, kedy sa treba sťažovať.
