Tlak Akreditačnej komisie na výstupy vysokých škôl je silný a aj pri získavaní titulov musia vysokoškolskí učitelia preukázať, že niečo dokázali.
Kombinácia týchto dvoch tlakov spôsobuje, že občas majú učitelia tendenciu obchádzať a podliezať normy. Uvažujú asi takto:
Škola ma tlačí do získania titulu, lebo bez môjho titulu nám Akreditačná komisia nedá povolenie otvoriť študijný program. Tak požiadam o titul hneď, ako som čo len trochu dosiahol na požadované normy.
Aby to bolo skôr, tak si nejaký ľahší text budem vydávať za vedeckú štúdiu. Stručné skriptá si zapíšem ako vedeckú monografiu. Pri knižke, v ktorej som napísal kapitolu, sa budem tváriť, že som vydal monografiu. A podobne.
Spôsobov je veľa a Akreditačná komisia o nich samozrejme vie. Aj ministerstvo o nich vie. Tak sa ministerstvo rozhodlo zakročiť. Zmena smernice o registrovaní publikácií je vhodným momentom.
Navrhovatelia však zvolili veľmi nevhodný spôsob.
Už pár rokov je bežné presvedčenie, že knižky, ktoré vyjdú vo vydavateľstve „Janko Paľko", ktoré funguje v „Hornej Dolnej", nemôžu byť serióznymi publikáciami. Pretože sa predpokladá, že majiteľom vydavateľstva je môj kamarát, ktorý mi vydá čokoľvek, len aby som splnil normy.
Keď vydavateľstvo „Janko Paľko" nie je zárukou, tak ktoré vydavateľstvá sú zárukou, že vydávajú kvalitnú vedeckú produkciu?
No veď to všetci vieme. Napríklad Oxford University Press. A mnohé ďalšie. Ktoré? No veď tieto... A priložíme k smernici zoznam serióznych vydavateľstiev. V akademickom žargóne sa im hovorí „renomované".
Návrh novej smernice o publikačnej činnosti obsahuje práve takýto zoznam „vybraných zahraničných vydavateľstiev vedeckej literatúry". Pretože máme aj umelecké školy, tak priložíme aj zoznam „renomovaných umeleckých inštitúcií a podujatí".
Ak niekto publikuje v týchto vydavateľstvách a zúčastňuje sa týchto podujatí, máme záruku, že publikácia bola kvalitná, alebo umelecké dielo bolo hodnotné.
Nemôžem si pomôcť, ale vzniká tu mnoho otázok.
Prečo nemôže byť kvalitná vedecká knižka publikovaná v malom vydavateľstve v „Hornej Dolnej"? Lebo vydavateľstvo vlastní môj kamarát a vydal by mi hocičo? Je to možné. Ale je dôležité, že je mojim kamarátom? Možno chce, aby jeho značka „Janko Paľko" bola značkou kvality, preto si ma poriadne preveril tak isto, ako by si ma preveril Oxford University Press.
Cítim tu hlboký predsudok voči menším vydavateľstvám.
Nezabudnime, že malé vydavateľstvá sú lacnejšie a pri dnešnej finančnej suchote vysokých škôl sú často jedinou možnosťou, ako publikovať.
Dobre, publikujme len v zavedených svetových vydavateľstvách, ktoré si kvalitu publikácie skutočne dôkladne preveria. Dokážme tak, že naše publikácie sú kvalitné.
Vzniká však ďalšia, a podstatná otázka:
Kto, na základe čoho a prečo vybral práve tie vydavateľstvá, ktoré sú v zozname? Prečo je 90% z nich z anglicky hovoriacich krajín? Žeby vedeckú literatúru vydávali hlavne v tých krajinách? Alebo tvorcovia smernice jednoducho neovládajú francúzštinu, nemčinu, španielčinu, taliančinu, portugalčinu, švédčinu, fínčinu, maďarčinu, češtinu, poľštinu..... Po rusky vedia, lebo moskovská Nauka sa tam dostala.
Mnoho ďalších otázok:
Prečo v zozname napríklad nie je pražský Portál, alebo Herrmann & synové či olomoucká Votobia? Prečo tam nie je Teacher´s College Press z New Yorku? Prečo tam nie je Thames and Hudson z Londýna? Prečo tam nie je University of California Press? Prečo tam nie je Deadalus Verlag z Münsteru? Prečo tam nie je Wydawnictwo naukove PWN z Varšavy? Prečo tam nie je francúzsky Gallimard?
Len tak mimochodom podotknem: Ak niekto z Thames and Hudson zoberie do ruky slovenskú smernicu a zistí, že niekto nemenovaný ich vylúčil zo spoločnosti vedeckých vydavateľstiev, tak by z toho mohol vzniknúť aj malý diplomatický škandál.
Alebo aj iné otázky prichádzajú na um:
Ak Umberto Eco vydal svoju knihu vo vydavateľstve Bompiani v Miláne, nebola to seriózna vedecká literatúra? Ak niekomu vydá knižku medzinárodná nadácia Fundação Calouste Gulbenkian v Portugalsku, nebude to seriózna publikácia?
Cítim predsudky autorov smernice voči vydavateľom, ktorých nepoznajú.
Problém je však hlbší.
Takéto smernice by mali určovať, ako sa má publikácia registrovať. Nemajú právo určovať, ako sa má hodnotiť publikácia.
Ak však v smernici nájdeme zoznam „renomovaných", tým sme niektoré vydavateľstvá, niektoré umelecké inštitúcie a podujatia vyhodnotili ako lepšie voči iným. Ako lepšie sme hodnotili aj všetko, čo sa v nich publikovalo.
A cítim nebezpečenstvo. Ak podobná smernica prejde a niekto bude v budúcnosti hodnotiť povedzme uchádzača o profesorský titul, zoberie zoznam vydavateľstiev, inštitúcií či podujatí, aby podľa nich zhodnotil publikácie uchádzača.
Podobný zoznam je dôsledkom podliezania latky učiteľmi a fakultami. Je však aj dôsledkom nezmyselného spôsobu hodnotenia výkonov na vysokých školách - trúfnem si povedať, že je dôsledkom bezradnosti pri hodnotení kvality výkonov.
Väčšinou sa dnes nehodnotí kvalita publikácií, ale len publikácie ako „kusy". Pretože nejako cítime, že pri „kusoch" nejde o kvalitu, pokúsime sa vymyslieť iné kritérium, aby sme vedeli, či sú kvalitné. Treba ich zaradiť do nejakého šuplíčka. Najradšej podľa zoznamu renomovaných a ne-renomovaných.
Ak by sa v hodnoteniach brala do úvahy kvalita, a nie kvantita publikácií, nebolo by potrebné vytvárať takéto zoznamy renomovaných
Podobné zoznamy nikdy nebudú úplné, nikdy nebudú smerodajné, nikdy nebudú skutočne hodnotiť. Budú len automaticky a stereotypne deliť publikácie podľa vonkajších znakov, ale súčasne sa budú tváriť, že hodnotia.
Asi sa mýlim. Veď sú to len "vybrané" vydavateľstvá, preto je to zrejme len dočasný zoznam.
Čoskoro možno vznikne špeciálna komisia, ktorá bude každý rok tento zoznam vyhodnocovať, bude doňho dopĺňať a z neho vyraďovať a bude navrhovať nové a nové zmeny smernice, podľa ktorých bude nemenovaný úradník hodnotiť publikácie.
Aj všetky vedecké a odborné komisie na vysokých školách sa budú musieť podradiť optike nemenovaného úradníka. Pretože vysokým školám asi nemožno veriť.
