7. nebo a jeho temné stránky

Nadšene som zakúpila nemecký časopis a labužnícky si vychutnávala každú sekundu dvojhodinového čakania. Bolo to krásne. V lietadle som zásadne sedela pri okne. Vykúkala som von, fotila krídlo, oblaky, krídlo, oblaky, oblaky. Nevedela som sa dočkať, kedy začnú rozdávať jedlo, zjedla som všetko až do poslednej omrvinky, vylôchala víno, poprípade šampanské, nasadila si sluchátka a vypozerala všetky filmy v ponuke. Letušky boli nádherné, let vzrušujúci a všetci cestujúci so svojimi oblekmi, kašmírovými svetrami a laptopmi mi pripadali ako dokonalé stelesnenie jet setu. Niečo ako "vesmírní lidé" pre Iva Bendu (pozri linku v Súvisiacich článkoch ). Dávno sú preč tie časy. Večer pred odletom stále neviem zaspať, ale naivné nadšenie sa premenilo na hrôzu z toho, čo ma čaká. Lety v skorých ranných hodinách sú určite vyhradené pre ľudí, ktorí lietajú často a nebývajú vo Viedni. Plní energie vstávajú o štvrtej a sú nútení obťažovať svojich príbuzných a kamarátov odvozom na letisko. Po pár rokoch sa okruh ochotníkov značne zúži a aj váš otec začne spochybňovať pokrvné puto. Na spoločné ranné kafíčko, pomoc s kufrom a pusu na rozlúčku som už dávno zabudla. V polospánku ma vyrazia pred odletovou halou z idúceho auta a ženú sa naspäť do chladnúcej postele, celou cestou ma preklínajúc. Ja sa privlečiem k check-inu a vystojím najdlhšiu radu. Je mi teplo. Miesto okna si vypýtam sedadlo pri uličke, aby som nikoho neobťažovala svojimi početnými výletmi na obšťaté a večne plné WC a idem si niekam sadnúť s knihou. V časopisoch je posledných 15 rokov stále to isté a už ich nemám kam dávať. Po troch minútach sa teplota v zóne pri gates radikálne zmení na arktickú. Začne mi tiecť z nosa a slzia mi oči. Klímu milujem. Po dvoch hodinách, v čase, keď sme už všetci mali sedieť v lietadle, začína boarding. Rad postupuje raketovou rýchlosťou, vďaka čomu mám tašku pasažiera za mnou vrazenú do kolena len zhruba hodinku. Oceňujem, že mi zohrieva zmrznutý krk horúcim dychom. Tipujem to na kombináciu žalúdočného vredu a rannej kávy – neskutočná aróma, najmä keď vybehne hore trocha žalúdočnej kyseliny.Po necelých dvoch hodinách a jednej spotenej žemli v celofáne pristaneme na niektorom väčšom európskom letisku. Úprimne závidím ľuďom, ktorí nepresadajú. Opäť funguje najnepochopiteľnejšia rovnica v histórii lietajúceho ľudstva: čím viac lietate, tým dostávate horšie spojenia. Naposledy som na druhý let čakala 5 hodín. Niekoľkokrát obehnem druhé letisko, poobzerám veci, ktoré sú z mysterióznych dôvodov označené ako duty free a stoja len o trochu viac ako v bežnom obchode a zalomím niekam do rohu. Ďalší boarding. Za oceán samozrejme s obľúbenými bezpečnostnými procedúrami. Ako potenciálneho teroristu ma v 90% prípadoch odvedú nabok a preženú cez rentgen. Ešte dva razy, a budem úplne priesvitná, takže to už nebude nutné, upokojujem sa v duchu. Odletová hala pripomína ľudskú verziu naloďovania Noemovej archy. Všetky rasy, vekové kategórie, outfity od masívnych goldov na krku a kožených búnd u počerných emigrantov až po dojemné nedeľné obleky Uzbekov s mongolskými črtami. Je ich asi tridsať plus manželky s deťmi a po anglicky hovorí len jeden, ktorý ich manažuje. Odvšadiaľ kričia deti, kozy, ovce a starí ľudia sa tlačia dopredu akoby im lietadlo malo ujsť. V tomto sú rovnakí na celej zemeguli. Okrem mňa má napriek zákazu každý minimálne dve príručné batožiny veľkosti pinpongového stola. Pre môj vzorový mini-kufrík nebude v batožinovom priestore miesto. Čo nie je to najhoršie.To najhoršie je, že dostanem a) pokazené sedadlo, ktoré sa nedá sklopiť, b) najtlstejšiu osobu za spolusediaceho, respektíve intímneho priateľa, pretože mi cez operadlo „preteká“ na sedadlo, c) človeka, ktorý sa chorobne bojí a celý čas sa mece na sedadle predo mnou, d) neurotika za mnou, ktorý mi kope do sedadla a klepe mi na rameno, že si mám zdvihnúť operadlo vyššie, alebo e) pokazené sedadlo predo mnou, ktoré sa sklápa viac ako ostatné, čo mi necháva 7cm životného priestoru. Všetky možnosti sú správne, prípadne sa striedajú v minimálne trojitom aranžmá doplnené o záhadnú bedničku pod nohami, ktorá mi bráni aspoň trochu si vystrieť nohy. Po 5 hodinách sa cítim povznesene, akože za chvíľu budeme pristávať (už len 4-10 hodín, jupííí). Turbulenciu beriem ako oživenie nudného života v lietadle. Odpornú instantnú stravu zjem aby som zabila čas. Koláč nechám, aj tak nikdy nedajú čokoládový. Každé 3 minúty šťuchnem do susedovho lakťa, prečnievajúceho cez operadlo, nech si nemyslí. Opuchnutým členkom a la predavačka z mäsiarstva nepomôže ani Hildegardina video-príručka pre rozprúdenie krvného obehu vysielaná v pravidelných intervaloch.Namiesto depresie si spomeniem na mantru, ktorú mám vždy pohotovo pripravenú pre mojich blízkych: Nep..uj, spomeň si na to, že väčšina ľudí sa má oveľa horšie ako ty. Väčšina sa ani nedostane do lietadla. Nikdy. Niežeby to na opuchnuté nohy pomohlo. Ani na morálku, keďže letušky vaše jedlo nepošlú hladujúcim do Afriky. Každopádne je však lietanie lepšie ako odhánať muchy z oka a mať vyduté brucho z hladu a nie z fazulkovej prílohy. Omnoho.