Maria Modrovichova
Alumíniová čiapka (II)
Do alumíniovej čiapky som vkladala veľké nádeje.
pyta vela jest Zoznam autorových rubrík: BA, I heart NYC, Sloh z prázdnin, Súrodenci Hyčkovci, Súkromné, Nezaradené
Ležali sme v posteli, dýchali len trochu, aby sme sa nespotili. Bola noc ako z práčovne, záclona sa ani nepohla. Vlastne, záclony sme nikdy nemali.
Už druhý deň začínam kávou s mravcami. Včera ráno sme sa nečakane stretli, všetci na ceste do kuchyne. S materinskou láskou som po nich začala dupkať, a zvyšok som umyla spolu s podlahou. Potom ešte asi 15x. Po druhom mopovaní sa mi veľmi, ale veľmi žiadalo citovať kultovú postavu slovenskej audio-internetovej scény, Meliška, ale nemohla som, pretože zároveň s príchodom mravcov sa pokazil aj kotol. Pán Pliešovský (najvýhodnejší a najsvedomitejší kotlár v chotári) si múdro zapredikoval. Vraj „keď sa mravce plašia do bytu, bude pršať.“ A zrejme bude, aj meteorológovia avizujú.
Tak nám zavrú Vegetku. O jednu jedáleň viac alebo menej, mohli by sme hodiť plecom. Tam som nechodil, to nejím, je to príliš zdravé, mohol by povedať skeptický občan odchovaný na maminých desaťlitrových hrncoch segedínskeho gulášu. Tam nechodím, je tam rad, a neobsluhujú ma, mohol by povedať hocikto, aj zarytý vegetarián pripravujúci si doma trikrát za deň sójový robirezeň. Napriek tomu je v civilizovaných krajinách rad prejavom záujmu a teda schopnosti presadiť sa na trhu.
Za Maťovým domom je slabý vŕšok, z ktorého už človek dovidí Malé Karpaty. Je to celkom zvláštne, všetky tie stromy, keďže sme vlastne v hlavnom meste, na jednom zo sídlisk. Je začiatok mája a je päť tridsať ráno. Niežeby sme Maťo alebo ja boli ranostaji, to nie, ale je tu Mrak, pes, ktorého treba vyvenčiť. Nikto nepochybuje o tom, že Mrak by sa dokázal vyvenčiť aj sám, z našej trojky je pravdepodobne najschopnejší. Dušan, Maťov otec, naučil Mraka, že pravidelný biorytmus povznáša. Mrak si teraz asi myslí, že by mal túto vedomosť posunúť Maťovi, aby mal niečo, čoho by sa mohol pridržať.
Martin N., sedenie 12.3. 2006, 16:00 V ten deň som prišiel pobede domov zo školy, bol to piatok, týždeň pred koncom školského roka, pamätám si to presne, lebo sa mi v ten deň podarilo opraviť trojku z vlastivedy na dvojku. Hovoril som si, že sa mama poteší, lebo také dobré vysvedčenie, aké ma čakalo, som ešte nemal. Keď som odomkol dvere a vošiel do predizby, mal som zrazu pred očami mamine nohy, hompáľajúce sa z obrovského krištáľového lustra, ktorý nám dala teta z Viedne.
Ráno na Miletičke je čistá pitoresknosť. Už pri príchode narazím na purpurové tváričky oduševnene zapíjajúce život, ťažko povedať či ten zo včerajšieho večera alebo ten, čo na nich čaká dnes.
Naivná drsná bruneta that I am, tešila som sa domov na vianočné trhy, domácu kuchyňu, a podniky, ktoré mi moji diskutujúci pri jednom článku vylíčili omnoho lepšie ako som si ich pamätala. Zamyslela som sa nad poznámkami typu „tá určite chodí do tých najhorších podnikov“ prekladanými protichodnými narážkami na to, že nie všetci chodia na sushi, a ešte aj v New Yorku!, a so sklonenou hlavou a s veľkými očakávaniami som vyrazila do ulíc našej krásavice (ten nový panelákový mrakodrap na petržalskom brehu decentne dotvára siluetu mesta) na Dunaji.
V nedeľu bol ževraj posledný letný deň. V rámci tejto hrozby sme s kamarátkou vyrazili na Matadorku. Oželeli sme rezne a niečo po 12 sme si už kupovali lístok. Majú turniket! A to je jediná vec, ktorá sa na Matadorke zmenila od čias mojej školopovinnej dochádzky.
Už tretiu noc som nespala. Ak nepočítame disco inferno s DJ Preboha v sobotu na Zlatých, tak za moje prebdené noci sú zodpovedné dva faktory. Práca a Náš bezdomovec.
V Bratislave sa premnožili ľudia! Pomaly sa nebude dať vyjsť z domu. Dopravná zápcha už je nonstop aj na našej milej malej uličke, kam predtým nepáchla živá duša okrem pár bielych (vlastne čiernych, ale aby niekto nebol na pochybách, že nejde o Rómov) bezdomovcov a sympaticky vyzerajúcich mladých Rómov, ktorý s hravosťou a nespútanosťou im vlastnou občas vyhadzujú smeti z košov len tak, pre radosť.
Už od neviemkedy sa všetci tešia na Vianočné trhy. Niekoľko týždňov pred otvorením sa už nevedia dočkať tej úžasnej vône cigánskej a klobásky, ktorá zaplaví Staré Mesto. Počas pracovného dňa si predstavujú ako v kruhu priateľov postávajú na vynovenom Hlavnom námestí, bodro konverzujú so starými a novými známymi, nad hlavou im poletujú snehové vločky a celý ten pocit z takého nádherného momentu plus hektolitre vareného vína ich príjemne hrejú.