Maria Modrovichova
Puf!
-Kedy pôjde dedo do nebíčka?, opýtal sa ma v nemocnici štvorročný syn. Stál na špičkách pri posteli a nadrapoval sa, aby lepšie videl. Musela som ho chytiť za ruku, aby prestal šťuchať do môjho bezvládneho starého otca.
pyta vela jest Zoznam autorových rubrík: BA, I heart NYC, Sloh z prázdnin, Súrodenci Hyčkovci, Súkromné, Nezaradené
-Kedy pôjde dedo do nebíčka?, opýtal sa ma v nemocnici štvorročný syn. Stál na špičkách pri posteli a nadrapoval sa, aby lepšie videl. Musela som ho chytiť za ruku, aby prestal šťuchať do môjho bezvládneho starého otca.
(venované M a K, nech by prišli aj v mažiari a ometlom by za sebou cestu zametali) Keby si tu bol mohol by si žrať french toast každé ráno, sľubujem.
otázku zložitú dala si mi, a ja hútam nad sashimi čo ti poradiť, aby nechcelo sa ti tak veľmi.
Už som v poslednom čase počula o nevere úplne všetko. Že patrí k modernému životu, že monogamne nedokáže žiť takmer nikto, že vie v niektorých prípadoch pomôcť vzťahu, že veď zase až tak o veľa nejde. Na druhej strane sú moralistické výzvy, ktoré v dnešnej dobe znejú takmer ako historické bájky: každá nevera vzťah poškodí, aj keď sa neprevalí, zanechá na vzťahu stopu, podmínuje dôveru, rešpekt jedného k druhému, vzťah sa bezpodmienečne rozpadne… S každým, s kým som sa v poslednom čase zoznámila, riešil to isté, len v odlišných variáciách. Ešte aj fiktívni hrdinovia.
Na dokument Sharkwater som išla preto, aby som v sebe potlačila panický strach zo žralokov (dosť nevýhodný napríklad pri surfingu). Keď som prišla z kina, chcela som o ňom rozprávať každému, no na prvej večeri so známymi som čušala, lebo Ivo vytiahol guilt trip faktor. Ako sa na nás valí zo všetkých médií a človek pomaly aby sa bál pustiť si správy alebo ísť do kina. Guilt trip je to, čo nás núti po odchode od obrazovky cítiť zodpovednosť za všetku krivdu sveta. Prišlo to zhruba s pádom berlínskeho múru. Železná opona bola fuč, Afrika ďaleko, a hneď sa začalo dariť „teóriám globálneho otepľovania“ a zároveň názornému predvádzaniu ako byť dobrý, lepší, najlepší. Najdidaktickejší príklad je samozrejme Al Gore s jeho filmom An Inconvenient Truth, mesačným účtom za elektrinu a hovadským eco-soc plánom, ktorý ideálne vyhladí „špinavý“ priemysel (a tým pádom aj ľudí v ňom zamestnaných) a všetci budeme bývať v Hamptons v miliónových vilkách na slnečný pohon. Na tomto mieste by sme mali zborovo trikrát zvolať Hurá.
Niekedy sa človeku vráti puberta. Alebo možno len dobieha prvú. Tým, čo si pubertu odžili, je to často smiešne, že niekto pred tridsiatkou,…päťdesiatkou balí na diskotékach mladé upotené mäsko a potom ráno s opicou ostentatívne pijúc dvojitého smrťáka rozpráva aké to bolo – na tanečnej ploche, v taxíku, v posteli. Od koho dostal do nosa, kto ho chytal alebo koho chytal za zadok a tak.
Keď som bola malá, stávala som nahá pred zrkadlom ako drúk. Mama sa ma pýtala, čo tam robím a ja som odpovedala, že čakám kým mi narastie pipík.
Britney Spears si oholila hlavu a ak je to možné, pôsobí ešte zúfalejšie ako obvykle. Milí rodičia, treba si rozmyslieť, či je vaše dieťa dostatočne vyrovnané na to, aby sa na ňom dalo zarobiť bez jeho psychickej ujmy a následnej rodinnej blamáže. Ďalšia holá hlava, momentálne frekventovaná v TV, je chlapček, ktorý prežil požiar domu. Strašná tragédia. Rovnako strašné je aj to, že chlapčeka s popáleninami ťahajú do všetkých programov „o ľuďoch a pre ľudí,“ kde sa s ním fotia poprední altruisti a žurnalisti zároveň, menovite napríklad Janko Tribuľa, pózujúci pri Jakubkovi s obrovskou plyšovou hračkou, ktorá, ako je známe, pomáha pri strate polky rodiny a popáleninách rovnako výtečne ako media coverage. Aj psychológ sa vyjadril, celkom ako keď to robia na nemeckej telke, čiže úroveň sa viditeľne zvyšuje. Hurá. Len naše moderátorky ešte nemajú nacvičené pietne výrazy: vraždu, ukradnutie celoživotného majetku dvojice penzistov a pod. uvádzajú s optimistickým úsmevom a so zjavne pozitívnym gestom, za ktoré by im pani docentka z predmetu Komunikácia s verejnosťou na žurnalistike dala okamžite reparát. Zrejme som predsa len vlastenec, lebo keď toto páchajú na nenatrénovaných a nič zlé ne
V súvislosti s novou knihou írskeho autora žijúceho v New Yorku, ktorý píše a osudoch československej Rómky ma ako prvé napadlo, že čo je to za drzosť. Ako môže niekto, kto tu možno nikdy nebol, napísať nerozoprávkový príbeh o takej ošemetnej téme? Preberali sme to s kamarátkou cez skype a ona argumentovala, že aj Tolstoj písal o veciach, ktoré nezažil, že to je vlastne to pravé literárne umenie. Chvíľu sme sa naťahovali, či dnes, keď väčšina autorov môže cestovať, aby sa empaticky vcítila do životov svojich postáv, nie je povážlivé sedieť na zadku v New Yorku a písať o rómskom probléme v ČSSR.
Moja stará mama má modlenie spojené s nedeľnými šatami a početnými výletmi do kostola. Doteraz rozpráva, ako ju v detstve najviac chytil zvuk organu a spev na bohoslužbách. Keď sa nahnevá a v nestráženej chvíli vykríkne Kristapána, hneď dodá „nemala by som brať Jeho meno nadarmo.“ Potom na povel zarosí zrak a s vreckovou pri kútiku oka vzdychne, aká je to škoda a hanba, že nechodím do kostola. Ktovie či sa vôbec modlím.
Pred zhruba týždňom zaplavili rakúsku televíziu správy o tom, že sa Nataschi Kampusch po osem a pol rokoch podarilo ujsť svojmu únoscovi a väzniteľovi. Dnes večer priniesla ORF2 prvé interview s teraz 18-ročnou hrdinkou. Nemôžem to nepozerať. Potláčam v sebe pocit krysy, ktorú neskutočne priťahuje pohľad na ľudskú tragédiu a so stiahnutým žalúdkom čakám pred telkou. Čo povie, ako vyzerá, či sa dokáže vyjadrovať, čo si to tom myslí a hlavne ako to prežila.
Dve slovenské kamarátky rovnakého pôvodu sedia na dvoch rozličných kontinentoch a s prestávkami si už 2 týždne emailujú o situácii na Blízkom východe. Jedna má manžela veriaceho kresťanského Libanonca a momentálne je na Slovensku, manžel druhej je sekulárny židovský Američan a je v USA. Švagor „Libanonky“ ostal zaseknutý v Libanone pri návšteve rodiny. Obidve súhlasili s uverejnením korešpondencie.
Vždy som si myslela, že moja neschopnosť byť absolútne spokojná s tým čo mám, je len moja. Prisudzovala som ju svojej povahe, znameniu a rozorvatej osobnosti, ktorá chce vždy všetko. Alebo nevie čo chce, ale chce to hneď.
O mojom kamarátovi Danovi viem všetky podstatné veci. Aspoň som si to donedávna myslela. Niežeby sme si každý deň volávali čo je nové, ale základný prehľad o jeho frajerkách, sekundárnych frajerkách, barových a športových aktivitách a z toho plynúcich zranení zväčša mám.
O ženách sa hovorí, že nemajú logiku. Tak neviem. Ja mám asi šťastie na mužov, ktorí sa narodili ako ženy a predtým ako sa zoznámili so mnou si nechali zmeniť pohlavie.
Začala som chodiť na jógu. Okrem svalov ako Madonna si od toho sľubujem trochu ohybnejší chrbát, ktorý mám tuhý ako štolwerk pred kontaktom so slinami a najmä pokojnú a vyrovnanú myseľ.
Nič tak nepoteší ako možnosť prežiť intelektuálne naplnený večer so zaujímavými ľuďmi a skvelým kultúrnym programom. V praxi to znamená jedlo a pitie zadarmo s kamarátmi, miestami neftipne prerušované príhovormi zástupcov firmy, ktorá párty usporiadala a s ktorou človek nemá absolútne nič spoločné.
K tým najlepším veciam sa človek často dostane ako slepé kura k zrnu. Nejako bez rozmýšľania vymyslí dačo, o čom už v nasledujúcich minútach ani nie je až taký presvedčený, a potom odovzdane ide, veď cúvnuť sa už nedá. Takto som si ja po strašnom žúre na nedeľu zorganizovala opäť raz vstávanie o 6.
Mám omrznutý xicht a bolí ma celé telo. S hrôzou kukám na masívnu modrinu medzi nohami.
Ťažko povedať, kedy to všetko začalo. Začiatok však nie je až taký podstatný, keďže nemám šajnu za aký hriech je toto trest. Najnovšia „vlna“ prišla v piatok. Najprv pomaličky, potichúčky… Beriem malého brata na HP4. Fakt, že ten druhý - väčší nemôže ísť, už mal byť pre mňa dostatočným varovným signálom, že sa zase raz začnú diať veci.