Niežeby sa mi chcelo odísť, ale utešujem sa tým, že sa určite čoskoro vrátim. Aby bol ten New York state of mind ešte umocnený a dlho mi vydržal v našej spomalenej Krásavici, kupujem si na letisku masívne Times-y, knihu Davida Sedarisa a za Starbucks-voucher kávu a blueberry muffin. Inak ten voucher mám z úplne prvej noci, keď sme s kamoškou v rámci zvítacej akcie skončili oslavu nášho „stretnutia po rokoch“ v nejakom travesti bare a pokladali sme si za povinnosť správať sa ako pozvaní hostia (prebiehala tam totiž privátna oslava narodenín), preto sme sa na záver odtackali aj s ukradnutými darčekovými balíčkami (okrem spomínaného voucheru v nich boli ešte vonné sviečky, kondómy, lubrikant, mentolové pastilky a CDéčko Norah Jones). Ale späť na letisko.
Po hodine blúdenia po stánkoch vyrážam na check-in. Týpek za pultom sa pri pohľade na môj pas začne strašne smiať. „Are you from Bratislava?“ Nechápavo prikyvujem nad jeho nečakanými znalosťami. „You´ve seen the movie Euro trip?“ od smiechu už ani nevládze rovno sedieť. Ja prevraciam oči stĺpkom, v štýle Bóóóže a on ešte stále mele celý červený: „Haha, everything for a dime, that was so funny.“ Dávam mu svoj najodpornejší pohľad, ale moc dlho nevydržím, lebo ten film som videla, a tiež som sa musela smiať. Nakoniec ma dáva do úplne prázdneho radu, že nech si teda pekne pospím.
V lietadle pošlem chlapíka, ktorý si chce ukoristiť 2 krajné sedadlá z „mojej štvorky“ do čerta a čo sa mňa týka, môžeme ísť. Lenže nemôžeme. Zjavne na niečo čakáme, aj keď už by sme sa mali dávno hýbať. Zrazu do kabíny vbehne s veľkým rámusom a celý udýchaný mladý muž a razí si to cez uličku priamo k mojej rade. Telepaticky k nemu vysielam varovný signál „Neopováž si sem sadnúť!“ ale nezaváha ani na sekundu a obsadí moje ťažko vydobyté a ubránené 4. sedadlo (to, na ktorom mali o pár minút spočívať moje vyzuté nohy v plne horizontálnej polohe). Teraz už neváham ani ja a razantne ho posielam do nejakého „vlastného“ radu – ešte stále sa minimálne jeden nájde, lietadlo je poloprázdne.
Na moje veľké prekvapenie si však familiárne zhodí veci na 3. sedadlo k tým mojim a oznámi mi, že to je zázrak, že to stihol, lebo pred 20 minútami bol ešte na Manhattane. No nezdá sa mi to byť úžasné? Som si istá, že môj výraz tváre jasne vypovedá o tom, aké úžasné sa mi to zdá byť, pretože s úsmevom dodá, že si presadne hneď ako vzlietneme. Vydýchnem si a siaham po novinách.
Môj sused má však pre mňa vymyslený úplne iný program. Popri tom ako si vyzlieka kabát na mňa vybalí, že „I´m a magician“ a nonšalantne mi do lona hodí nejaké dosky. Mein Gott, hovorím si, tak toto sa môže stať fakt len mne. Nejaký loser s umelými kvetmi a holubicami, čo ma tu ide ohurovať svojimi lacnými trikmi. Pozbieram v sebe zvyšky slušnosti a rezignovane pootáčam pár strán v jeho portfóliu. Keď na jeho otázku „Do you know me?“ reagujem zdvihnutým obočím a v duchu už mám oči vyvrátené tak, že mi dúhovky zapadli do hlavy, má pocit, že musíme v predstavovaní ešte chvíľu pokračovať: „I´m quite famous in the U.S.“ To už odpadávam, že čo je to za ...., a len naňho nechápavo kukám ako teľa na nové vráta.
Každý normálny človek by sa bol rozlúčil a išiel si s hanbou presadnúť, ale nie! Pretlačí sa cez dve voľné sedadlá, čo medzi nami doteraz udržiavali aspoň ilúziu privátnej sféry a sadne si na drzovku rovno vedľa mňa. Nakloní sa ku mne, a hrabe sa v portfóliu, ktoré mám na kolenách. „See?“ víťazoslávne mi ukazuje fotky priesvitnej kocky, v ktorej sedí človek. Spoznávam Tower Bridge a pomaly mi to začína dochádzať: „Ty si ten šialenec, čo strávil v Londýne mesiac zavesený nad mostom v kocke?“ Spokojne sa usmieva. „Hádzali do teba paradajky!“ usmievam sa ja. Vôbec mu to neprekáža, so sebavedomím David Blaine problémy rozhodne nemá.
A teraz, keď sa už akože poznáme, sa predsa nemusí premiestniť, že? Skôr ako stihnem vypadnúť zo sedadla v dôsledku toho, že sa snažím udržať medzi nami aspoň NEJAKÚ vzdialenosť, berie do ruky moje Times (môj suvenír!!!), celé ich rozoberie a nahádže si časti, ktoré ho nezaujímajú, pod nohy. Naťahujem sa za knihou, čo mu samozrejme neunikne. Práve naopak, vytrhne mi ju z ruky, uprene sa na mňa zahľadí a oznamuje mi, že mi ukáže pár kartových trikov. Ach jaj...
Niekoľko hodín a asi milión kartových trikoch neskôr sa zabávam už len tým, že keď si vyberiem kartu, ktorú má uhádnuť, naschvál poviem nejakú úplne inú. Po polhodine mu to zapne a uľahčene sa zasmeje, a pochváli ma, aká som „smart.“ Ja mám úsmev úplne zamrznutý a zo zúfalstva ho nahováram, nech mi v uličke predvedie ako dokáže levitovať. Samozrejme, že si od toho sľubujem okamžité obsadenie celého radu v nestráženej chvíli. „I´ll show you later,“ odbije ma a vyjedá mi syr z večere. „Vieš, vlastne by som nemal jesť mliečne výrobky, mám na ne alergiu,“ vysvetľuje medzi žutím. S nádejou očakávam nejaké dramatické príznaky, ktoré by letušky donútili presadiť ho. Prípadne úplne vysadiť. Nič, len sa mu spustí odporný dráždivý kašeľ. Zvyšok syra radšej rýchlo zožeriem ja, bohužiaľ je to asi neskoro, lebo až do konca letu nechutne poťahuje hlieny a neprestáva bublať im Halsbereich.
Hneď ako začne turbulencia a stewardka zahlási, nech vypneme all electronical devices, vytiahne svoj notebook, že mi ukáže nejaké fotky. Cvične odpálim jedného Anjelička, môj strážnička a čakám, čo bude. Okrem zatmenia pred očami spôsobeného záplavou (polo)nahých modeliek (my girlfriend; I used to f..k her; I really like this one, don´t you think she´s hot?; reeeaaally nice ass; atď v tomto duchu) sa však neudeje nič fatálne. Po chvíli sa nám obidvom kočky zunujú, tak mi púšťa diel zo South Parku, kde „hrá.“ Má tam dosť vtipný duel s Ježišom, ale stewardka nás odhalí a so zdvihnutým prstom a koketným úsmevom (asi je naozaj famous) ho prinúti počítač vypnúť.
Do konca letu si ešte vypočujem koho všetkého pozná, s kým všetkým už niečo mal (zopár koristí nalistuje vo Vanity Fair), prečo vlastne cestuje economy class/prečo vlastne nestihol svoj pôvodný let, preberieme nemeckú literatúru, kto je hot, a čo vlastne ide točiť do Prahy a že Praha nie je v tej istej krajine ako Bratislava, takže nie, nepôjdeme von (aj keď som si istá, že rozdiel medzi CZ a SK nepochopil).
Okrem toho mi napriek mojim protestom a vyššie spomenutému „sexy“ dráždivému kašľu nahlas číta niekoľko poviedok zo Sedarisa. Čím viac sa chichúňa, tým viac kašľe, a tým menej chce prestať: „this book is sooo funny.“
Tesne pred kolapsom mu navrhujem, že keby sa presunul na svoj pôvodný flek, stále by sme obidvaja mali po 2 miesta, kde by sme mohli imitovať spaciu polohu, čo na moje počudovanie gentlemansky splní, prikryje ma svojou neviem-akou-vzácnou pašminou a dobrú! Ja samozrejme v tom klbku na 5 centimetroch štvorcových nedokážem zaspať, tak si nenápadne zažnem lampu a čítam si knižku. Skôr ako sa spamätám leží David na všetkých sedadlách, hlavou ma vytláča z radu a spokojne odfukuje...
Ráno si pobalíme veci, a s klasickou frázou „Gimme a call next time you´re in New York“ mi dáva svoje číslo. Ja mu dávam zoznam barov v Prahe a ubezpečujem ho, že baby budú stáť za to. Vyzerá byť veľmi spokojný. Zhodnotíme, že to bol fun let, a on si na záver neodpustí poznamenať, že teraz, keď ho poznám, ho budem registrovať v médiách častejšie. David Blaine, skromný čarodejník z Brooklynu.
P.S. David, you still owe me 1 levitation!
