Naše lístky na čítanie Zadie Smith, objednané a kúpené tri týždne vopred, sú v ohrození. Automat mi púšťa iritujúcu hudbičku – rozmýšľam, či je vyberaná za účelom vyhecovať aj najväčšieho flegmatika ku kriminálnym činom. Tisícikrát mi zopakujú, že mám čakať, všetci operátori sú zaneprázdnení. Keď ma konečne spoja, a ja oznámim, že mi neprišli lístky, pýta si odo mňa pani číslo topánok mŕtvej prababičky, čiarový kód rodného listu a notárom overenú kópiu Trianonskej zmluvy. Nemám a tak ma prepája ďalej a ja kričím „To je absurdné,“ akurát, že na druhej strane je opäť len hudbička. Po hodine sa rozprávam s niekým, kto sa na chvíľu prestane tváriť, že 43 dolárov 80 centov je suma, pre ktorú by Amex potreboval robiť takýto bezpečnostný cirkus, ale varuje ma, že mi možno náhradné lístky na mieste nevydajú. Thankyouverymuch. Máte šťastie, že ste len v telefóne. Ak by existovalo okienko, vystála by som kilometrovú radu a zasekla nešťastníkovi v ňom do čela najšpicatejší opätok aký mám. Aj tak si to nenecháme pokaziť. Katulík ráno vstal v rámci jetlagu o piatej a o 5:06 začal ostentatívne škrabať parkety, aby som sa už KONEČNE rozhýbala. Je čas vyraziť do ulíc, veď ešte nebola na Empire Stare Building, v MOMA, v Met, Ground Zero, na lodičke, v Brooklyne, ohmygod, čo keď za týždeň nestihneme všetko?! Na raňajkách sme prvé. Sedíme a tlačíme do hlavy pancakes. Dobre, že sme si rozdelili jednu porciu napoly, ani tak nevládzeme dojesť. Na Union Square je dnes trh, všade sú predavači s jabĺčkami, obrovskými bio-paradajkami, kvetmi, hroznom a muštom. Katulík je nadšený a ja tiež, napriek tomu, že to vidím ixtýkrát. Okolo prejde odpudivo vyzerajúci pán v tričku s nápisom „Ja som ten, čo naučil tvoju starú to, čo máš tak rád“ a my si spomenieme ako sme večer sedeli v Schiller’s.V Schiller’s sme si z ponuky vína Lacné, Slušné a Dobré vybrali samozrejme skvelé lacné (Montepulciano slopeme aj doma s našimi najdrahšími) a načúvali sme konverzácii dvojice, ktorá mala stolík dva centimetre od nášho. Chalan jej práve hovoril, že mu veštica povedala, že „nikdy nebude slávny, ALE“- a v tej chvíli mu spadol mobil, takže sme sa nedozvedeli ako to dopadne. Zato som ale po tom, ako som sa zohla a podala mu ho, dostala kompliment za topánky. Áno, vyzerajú ako „the real thing“ za 500 dolcov, jediná drobná kozmetická závada je, že sa v nich nedá chodiť. Fungujú ale spoľahlivo. Zo všetkých prítomných, normálne vyzerajúcich mužov, si nás vyhliadol pán s dlhými šedými vlasmi zakrútenými na vrchu hlavy do turbanu, o hmotnosti 158kg. Na tričku redundantný nápis GOA. Potešili sme sa, že sa v stánku diabolských márností s nami nachádza aj samozvaný Sri Chimnoy a chceli sme ho vymenovať za našeho nového duchovného vodcu. Milo sa na nás usmieval. A potom, pohľad zapichnutý do našich výstrihov, si vsunul ruku do plátených nohavíc. Tak sme si ešte objednali toho dobrého lacného.
