Viete si predstaviť, že smeneboli nadšené. Síce sme Kamilke priali len to najlepšie, ale rozhodne sme junechceli stratiť v prospech blízkeho Východu. Postupne sme si zvykali napredstavu, že sa nám odsťahuje do Rikinčíc a po tom, ako sme juvyzbrojili skvelou odbornou literatúrou typu „Bez dcéry neodídem" a v slzáchprinútili chudáka nechápajúceho Hadyho (je totiž katolík) prisahať, že jehonastávajúca nebude zvyšok života pobehovať v burke a že sa nám o ňu dobrepostará, sme sa pomaly zmierili s osudom.
Zhruba o rok po týchto zásnubách sme sa aj s Kamilkinou rodinou aznámymi, bielymi trojmetrovými šatami, ... a pár fľašami zaručenej domácejmedicíny na vypálenie červa, ak by nám náhodou nesadla strava, tlačili dolietadla smer Beirút.
Strava nám sadla. A RIIJADNE, ako hovoria kamoši v Mikuláši. Jedlo jetotiž v Libanone big issue a neskutočne dobré. Pri rodinných hodoch, ktoré sakonajú minimálne 2x za deň, sme konečne ocenili roky tréningu získaného odnašich starých mám („Babulkááá, dáš si ešte? „Nie babi, ďakujem už NAOZAJnevládzem." „Ale ešte aspoň toto stehienko, pozri aké je fajné..") a rvali smesa ich lokálnymi dobrotami, až nám liezli von ušami. Našťastie obedy aj večeretrvajú dosť dlho na to, aby človek tie nezmenšujúce sa haldy jedla moholprekladať paňákmi araku (niečo ako francúzsky pastisse alebo grécke ouzo) afajčením šiše (vodná fajka), ktorú má každý na požiadanie postavenú zastoličkou - na pretrávenie. Iná alternatíva aj tak neexistuje - odmietnuť jesťje pri pomere 30 Libanoncov (=30 slovenských starých mám, ale omnohovitálnejších!!) na 10 Slovákov nemožné.
Strávili sme v Libanone pár fakt luxusných dní, a popri zorganizovanýchvýletoch za archeologickými pamiatkami, zaujímavom sightseeingu, vylihovaním vneskutočne posh beach rezorte, ktorý by nám závidel aj Brendon Volš, preháňanísa na skútroch, a tancovaním do rána v najhustejších kluboch, aké som kedy/kdevidela a žraní, žraní, žraní sme takmer zabudli, že sme sem neboli pozvané len tak- na dovolenku. Kamilkin deň D sa blížil a bolo treba sa pripraviť.
Už v Bratislave nám Kamilka rozdelila úlohy. Vlastne -losovali sme, lebo sa nevedela rozhodnúť. Ja som si strihla družičku a druhákamarátka čítanie z biblie. Musím povedať, že okrem toho, že som bola rada, žesom „vyhrala", som si aj úprimne odfúkla, že nemusím pred plným kostolomlibanonských svadobčanov čítať po slovensky (najmä keď obvykle očerveniem ajpri referáte pred desiatimi polo-spiacimi spolužiakmi).
Kúpe repre-šiat som venovala zodpovedne veľa času ešte doma.V Libanone je svadba NAJ-bigger issue a nič netreba podceniť - najmä nie pri300 pozvaných hosťoch (aj napriek chabým protestom zo strany mladomanželov),pre ktorých je to spoločenská udalosť číslo 1. Potrebovala som však eštepasentné topánky, preto sme sa vybrali trochu okuknúť obchody. Inštrukcie bolijasné - všetko zjednávaj, neodpusti si scénu s odchádzaním z obchodu, ak nebudúchcieť dať lepšiu cenu, a hlavne sa tvár, ako keby si to takto robila celýživot. Mhm...
Asi po 2 hodinách som, neviem ako, skončila s o dve číslamenšími stilettos s nekresťansky vysokou ihličkou, do ktorých ma majiteľobchodu nielenže narval, ale ešte ma aj presvedčil, že v nich vyzerám famózne aže sa určite roztiahnu („high quality leather, you know") a že fakt nemôžespustiť cenu, ak chce aspoň trochu zarobiť („high quality leather, you know").
Po niekoľkých nácvikoch v kostole a x ďalších rodinnýchveľko-obedoch a večerách sme sa konečne zobudili a bolo to TO ráno. Kamilka, jejmama a ja ako družička sme boli objednané ku kaderníkovi a na make up (muselisme - vraj, aby sme na fotkách boli výrazné, ale po zhliadnutí ostatných femalelebanese svadobčaniek mi bolo jasné, že to naozaj bolo nutné, aby nás popri ichfilmových/bojových make upoch bolo vôbec vidno).
Na ôsmu sme sa dotrepali k najvychytenejšiemu kaderníkovi vBejrúte Tonymu Mendekovi. Hneď na začiatku sme boli trochu nesvoje, pretožesamotný majster tam nebol a naši kaderníci nehovorili po anglicky, takže sa námťažko vysvetľovalo, čo a ako chceme. Ich však táto drobnosť ako jazykovábariéra ani sekundu neobmedzila v „kreatívnom procese." Ostávalo nám iba dúfať,že na takomto renomovanom mieste určite vedia, čo robia...
Po pol hodine som si uvedomila, že mám v hlave asi 50spiniek. Spredu to nevyzeralo úplne zle, aj keď som sa nápadne podobala naľubovoľnú hlásateľku STV v časoch, keď mala moja mama 17... Môj kaderníkspokojne šermoval rukami, a niečo mi vykladal - zrejme, že teraz si dáme nachvíľku pauzu, lebo ma berú na make up, pretože ma niekto odtiahol dozadu. Akosom išla popri Kamilke, zaregistrovala som, že jej normálne rovné vlasyvyzerajú ako parochňa čerstvo natočenej Marilyn a zdalo sa mi, že v Kamilkinomoku sa leskne slza jedu a bezmocnosti...trochu sa v tom kresle hádzala, asnažila sa mi niečo besnou gestikuláciou naznačiť.
V malej miestnosti ma čakala make-up artist s asistentkou azilión šminkami. Vysvetlila som jej, že chcem niečo „simple" a po jejprikývnutí, že chápe: „we´ll make it natural," som sa spokojne rozvalila vkresle a zavrela oči.
Keď som sa prvýkrát pozrela do zrkadla, chvíľu mi trvalo, kým som saspoznala. V odraze na mňa klipkali masívne oči Šeherezády. Nechápavo som saobrátila na maskérky. „You look beautiful," nadšene obidve lámali rukami.
Išla som sa ukázaťKamilke, ktorej medzičasom dotiahli Marilyn do dokonalosti a ktorá už anineskrývala, že plače. Hneď ako ma uvidela sa však začala hystericky smiať. Tedaaž do momentu, keď si uvedomila, že teraz je na rade s make upom ona.
Výsledná bilancia: Kamilka - hair style Marilyn, make upruská cárevna, ja - hair style spredu Ada Straková, hair style zozadu veverica(ako živá!), make up Tisíc a jedna noc. Vlasy aj tvár!!! nám zafixovaliniekoľkocentimetrovou vrstvou laku a zaželali nám krásny deň. Kamilkina mamazdrhla hneď po vyfénovaní. Cestou von sme našli v rýchlosti poodhadzovanénatáčky...
Rozhodli sme sa, že vyzeráme „ako za milión dolárov" avyrazili sme do svadobného dňa. Neviem, či to bolo nervozitou, že sa mi vydávakamarátka, alebo tým kebabom na moslimskom juhu krajiny, kde sme boli navýlete, ale moje črevá sa nechovali práve štandardne. Ako správne dievča som tozobrala pozitívne - „odvodnené štíhle telo sa bude výborne vynímať v týchslávnostných šatách" a po všetkých povinnostiach sme konečne stáli v nádhernejkaplnke na vrchu kopca s výhľadom na celý Bejrút a more. Výber miesta bolsymbolický, pretože kaplnka patrila škole, na ktorú ako dieťa chodil ženích.Dojatý kňaz, ktorého 285 svadobčanov poznalo osobne (zvyšok boli Slováci), soslzou na krajíčku oddal Hadyho a Kamilku... Podpísali sme nejaké papiere varabčine, ľudia si pretreli oči, povzdychli a... všetci sa hrnuli von.
Kamilka a Hady nečakane zmizli, ich rodičov, súrodencov amňa niekto sformoval do radu a išlo sa gratulovať. Aby ste rozumeli - všetciostatní išli gratulovať nám. V Libanone je to totiž tak, že hostia gratulujúrodičom (neviem či v štýle „Konečne ste sa ich zbavili!" alebo čo, ale to jevlastne jedno). Podstatné je, že skôr ako som si uvedomila, čo sa deje, mi „podrukou" prešlo zhruba 5O usmiatych hostí želajúcich mi všetko dobré a - aby somsa čo najskôr aj ja vydala. Po prvej stovke som pochopila, že je to fráza aprestávala som zakaždým dostávať husiu kožu. Obdržala som približne 280 želanískorého vydaja, toľko isto hand shakov a vyše 800 pús (skoro 300 hostí, a podľafrancúzskeho zvyku sa bozkáva 3x).
Nasledovala svadobná hostina, akú som v živote nezažila myslím, že už aninezažijem. Kamilkin otec to výstižne okomentoval „Aj Hollywood môže ísť doriti." Napriek „španielskym ihličkám" som tancovala až do rána, spoločenskykonverzovala v arabčine a francúzštine (ani jeden jazyk neovládam), a s úsmevomsa zoznamovala s novými a novými potenciálnymi ženíchmi (to je taký miestnyšport na svadbách).
Keď začalo vychádzať slnko, povyťahovala som si z hlavynespočetné množstvo spiniek (veverica veselo zoskočila) a pokúsila si odstrániťšminky z ksichtu. Trochu mi síce chýbala Kamilka vo vedľajšej prázdnej posteli,ale bola som si istá, že sme ju vydali dobre (a že do Libanonu budem chodiť nanávštevu úúúplne najradšej).
