Katulík má svoje meno od príhody s otcom, ktorá sa stala na začiatku éry mobilných telefónov. Boli sme na chate a jej otec mi volal na mobil. Po mojom zdvihnutí a predpotopnom pred-clipovom „Prosím“ pán U. namiesto „Ahoj, môžem hovoriť s Katkou“ poťažme „Je tam moja dcéra?“ v úprimnej nádeji, že na konci ľubovoľného mobilného telefónu sa ukrýva jeho dieťa, zavrešťal: „Katulííííííííík?“Z Katulíka je veľký Katul, odsťahoval sa nám do Prahy a keď si s ním chce teraz človek užiť vodné športy a poohovárať známych, musí prostě na Vltavu. Stojaté vody Zlatých pieskov už jej nie sú dosť dobré. Na rieke sme spustili vodácku hantýrku, ale keďže jediné dve slová, ktoré poznáme, sú jez a pereje, skončili sme miesto pri odbornom dialógu pri rozpamätovávaní sa na pesničky Ivana Mládka. Prisahala by som, že pár kačíc sa potopilo práve keď sme šľapali povedľa (koľká ľubozvučnosť!), spievajúc „Proč já houska(?) nejel radši s Vendou, Vendou? Jenda Benda nemožný je zadák, ne-má vlohy a je laj-laj-lajdák,….“Svietilo slniečko, my sme sa preháňali pod jezom a keď sme odspievali celý Mládkov repertoár (len na křečka sme si nevedeli spomenúť), vymysleli sme si súťaž v bozkávaní. Kto sa v živote viackrát bozkával, sexuálni partneri diskvalifikovaní. Bilancia: zaostávam o dve hlavy, a niektoré bozkávačky by sa nemali privolávať späť z útrob milosrdného času. Za jednu z najhorších sme vyhlásili epizódu s albánskym „podnikateľom,“ ktorý nás celý večer prevážal z jedného podniku do druhého a našej ďalšej kamarátke sa to ohromne rátalo, lebo sa prvýkrát viezla v kabriolete. Aj nám sa to rátalo, ale pre istotu sme o pol štvrtej zobudili kamoša, aby sme mu povedali, kde sa práve nachádzame. Keby dačo. „Naposledy videné v tomto slede: Kelt, Harley, Charlie’s, dievčatá mali oblečené malé šatočky bielej a čiernej farby,…“ Pusu dostal ráno pri rozvoze domov – z vďačnosti. Spätne si myslím, že asi za to, že sme neskončili v nejakej diere za hranicami. Som pevne odhodlaná moju potenciálnu dcéru držať pripevnenú o radiátor do 25eho roku jej života. A bude musieť háčkovať.Líčili sme si s Katulíkom svoje prvé jazýčkové, keď mi pražské vežičky naokolo pripomenuli, že som úplne vedľa. Prvýkrát som sa predsa bozkávala v Prahe, na to som úplne zabudla. Mala som čierne conversy a ráno po prebozkávanej noci na Karlovom moste, kde vtedy ešte nevopruzovali turisti, mi vlasy voňali od trávy a v zrkadle som zbadala príšernú vyrážku. Bola som presvedčená, že ten chalan na druhý neprišiel na stretnutie práve kvôli nej. Absolútne zlomené teenagerské srdce. Celková bilancia pražského víkendu: skvelé boli raňajky pod stromami s výhľadom na Prahu v občerstvení ako zo starého filmu v Zahrádce na Letnej. Aj cesta tam so sestrou v aute vrátane zablúdenia na pumpu, kde nám pán neveselo oznámil, že sme „v řiti světa.“ A šlapadlo. Dychovková verzia Černých andělov v svěrákovských Vratných láhviach (viď Čo práve počúvam), …A milej čašníčke z Lemon Leaf odkazujem: „# ‡ ‰ ? !“ To je za jej ochotu: „Vodu perlivou nebo neperlivou? Tady jsme v restauraci, obyčejnou nepodáváme.“ Ale inak samozrejme blaze.
