Stoly proklatě blízko

Vľavo pri stole sedia tri ženy v mojej tesnej blízkosti (very American – nabúchať vedľa seba čo najviac stolov, čo má za následok, že pri výlete na WC otlačíte svoju prdel do tanierov susedného stola). Dve z nich, mladé, nápadne sa na seba podobajúce, sa válajú vo vankúšoch. Tretia je staršia, sedí na menej pohodlnej stoličke oproti nim a na prvý pohľad je to ich mama. Tesná blízkosť má aj svoje výhody. Jednou z nich je napríklad špiónovanie. Počúvam, čo vykladá jedna zo sestier, vystajlovaná a la Lindsay Lohan, najmodernejšie a najdrahšie handry, ale bez vkusu a nápadu. Rieši s druhou Lindsay svoje zlomené srdce tak ako to človek vie len tesne po dvadsiatke, s plnou vážnosťou. „Matka“ je viac-menej ignorovaná. Občas sa natlačí do rozhovoru, ale keď jedna z nich začne hovoriť „môj otec to a hento“ vylučujem v duchu možnosť materstva. Tým pádom je to omnoho zaujímavejšie. Čo robia dve bohaté, rozmaznané sestry so staršou ženskou, ktorú majú úplne na háku, v piatok v noci spolu v reštaurácii? Začnem počúvať. Ako „matka“ prikyvuje, napadne mi, že by mohla byť ich terapeutka. V tom sa Lindsay nahne a vymanikúrovaným nechtom s ostentatívne čiernym lakom reflektujúcim jej duševný stav spôsobený krízou vo vzťahu vyberie „matke“ špenát zo zubov. Napne ma a „matka“ ako biologická rodička má vo vrecku ďalší bod. Pýta sa ich, či bude teda párty budúci štvrtok. Žeby bola PR manažérka detských žúrov? Ale prečo potom pred ňou rozoberajú svojich boyfriends? Stará vyťahuje kreditku a platí. 2:1 v prospech matky.Slečinky si ale objednajú ešte koláč. „Matka“ opäť“ pohotovo vytiahne kreditku. Takmer jej zase dávam bod, ale v tom Lindsay zahlási, že „veď si z toho koláča takmer vôbec nejedla“ a vyťahuje svoju kreditku. Ne-matka vyrovnáva na 2:2. Už som posadnutá zvedavosťou, najradšej by som šťuchla tú Lindsay, čo sedí bližšie pri mne do boku a opýtala sa wtf?! To sa ale nepatrí. Namiesto toho teda šťuchnem do boku Holanďana, čo sedí so svojím partnerom po mojej pravej ruke. Už sme viac-menej kamoši, najmä od momentu, čo mi z taniera omylom vyletel šalát aj s dresingom a pristál priamo na ňom. „Prosím vás,“ nakláňam sa k nemu a ten druhý sa nahýňa, aby lepšie počul. „Čo si myslíte, že sú si tie tri ženské v rohu?“ Holanďania sa smejú a jeden z nich hovorí, že aj oni o tom už dlhšie rozmýšľajú. Jeden odborne ohodnotí tú starú za lesbičku. Ako protiargument vyťahujem príhodu so špenátom a celkovú neatraktívnosť tej pani. „Mhm, to je pravda,“ mrmlú Holanďania a krútia hlavami. Nikto nemá riešenie a tak všetci krčíme ramenami a smejeme sa čiernymi zubami z červeného vína. Zaželáme si ešte dobrú zábavu, a oni odchádzajú, ten s uhorkou na svojej euro-trash teniske zmizne prvý. Druhý sa ešte zastaví, otočí sa k nášmu stolu, a vraví: „Keby ste sa náhodou divili, my dvaja sme len kamaráti.“ Žmurkne a odchádza. I love New York. Ale aj doma by tá scéna prebiehala zaujímavo. Zrejme by obsahovala veľa zasmušilých pohľadov, kopanec do holene za šalát, zopár „na čo čumíš, ty …,“ „to čo má byť, ty …“ za prdel v omáčke a príšerný bolehlav z pančovaného vína. Tí chlapci vedľa by boli fakt len kamaráti a vo vrecku už by mali naše falošné čísla ako jediné riešenie ich neodolateľných opileckých návrhov („tak čo baby, nejdete s nami na párty do Účka?“). My by sme mali jedovitú slinu v jedle od opruzeného čašníka, vytočeného našimi nemiestnymi požiadavkami (snáď sa nebude ospravedlňovať, že nás nechal čakať pol hodinu a že čalamáda v prílohe je zľahka plesnivá). Oblečenie, vlasy, koža, očné bielka,… by nám príjemne voňali od cigaretového dymu. Účet by obsahoval nečakané a nevysvetliteľné položky, ale nikto by sa už neodvážil opýtať. Na záchode by nám ako jediné riešenie ostávalo otriasť sa – čia je to smola, že sme si nedonesieli papierové vreckovky, šakáno. Zase na druhej strane si tam človek môže bez výčitiek svedomia grcnúť, ambiente sa nezmení. Všetko má svoje výhody…Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam, home sweet home.