Vivat zapáchajúce hovadá

Písmo: A- | A+

Moja kamarátka mi pred návštevou New Yorku opisovala svoje plány párenia. „Nájdem si sošného černocha, s ktorým budem mať krásne mliečno-čokoládové dieťa, alebo semi-známeho rockera, a ostanem tam!“ vyhlásila s entuziazmom. Pozrela som sa do vedľajšieho kresla, kde za hlasnej barovej hudby pochrapkával jej zalkoholizovaný drahý, mäkké bruško vykúkajúce z nevkusných texasiek, zubný kameň viditeľný z jedenapolmetra. Chápala som jej nadšenie. A nemala som v tej chvíli srdce povedať jej ako to je naozaj.

„Ani za boha by som nechcela newyorského japíka,“ spontánne som kedysi vyhlásila na tému amerického sna, v ktorom pekné a milé dievča nájde pekného a bohatého mládenca. Newyorskí muži sú dokonalí. Po avenues a reštauráciách sa špacírujú s istotou leoparda, vyobliekaní, vyvoňaní a vyposilovaní. Nechcela som veriť, že nemajú aj svoju prehistorickú (slovenskú?) tvár a poslala som do posilky, kam chodím, volavku. Nech prezistí, či z nich nakoniec nevykrešeme chlapov – bolo mi totiž vrcholne podozrivé, že som prechádzajúc okolo dverí mužskej šatne nezacítila klasický kyslastý závan ako ho poznám zo slovenských fitiek. Volavka potvrdila moje najhoršie obavy: newyorskí chlapci nesmrdia nikdy. Každý vlas je vzorne uhladený pod presným nánosom gelu, a po sprche je aplikovaný jeden, druhý, tretí krémik. Potom sa finalizuje outfit. Volavka bol(a) chudera nútená byť svedkom šokujúceho zážitku, keď si mladý-pekný-perspektívny priniesol do gymu viacero košiel a pred zrkadlom sa rozhodoval či bude vhodnejšia ružová, čierna alebo oceľovo-sivá, to celé zároveň s ritkou v tangáčoch. Po rozlúštení rébusu sa zľahka prestriekal eau de toillete (zhruba také množstvo ako keď Floyd pri varení pofŕka mušle pollitrom barola), a motýľ bol pripravený vyletieť von a očariť svet. Po dlhšom čase v New Yorku som rozšírila skupinu pre mňa neperspektívnych mužov (s čím lineárne vzrastala radosť môjho starieho) na takmer všetkých. Nevadí mi, keď chlap používa trikrát denne zubnú niť (práve naopak, odporúčam aj slovenskému prototypu MUŽA-hájnika), irituje ma tá dokonalosť, do ktorej doťahujú svoj výzor. Japík má oblek na odpadnutie a aktovku z pštrosích pier. Cyklista kaliopky za desať litrov, aby prešťal aerodynamiku. Hipster má starú zelenú bundu, ktorá zdiaľky vyzerá ako obyčajná. Pri bližšom pohľade je ale jasné, že jej vek bol do nej buď vydretý rukami päťročného thajčaťa, alebo ju obstaral v jednom zo sekáčov, ktoré sú práve in, čiže urobil všetko preto, aby vyzeral ošuntelo. Tvárou v tvár novým okolnostiam ma neprekvapí ani keď ho na záchode načapám, ako si urputne načuchráva „prirodzene strapaté vlasy.“ Naposledy ma v zaprášenom malom bare, kde som bola s kamarátkou podporiť jej kolegu, ktorý je presvedčený, že je spevák a gitarista (má všetko, čo je k tomu potrebné: dredy, dva veľké strieborné prstene a zasneno-drsný pohľad) balil jeden týpek. Medzi rečou mi oznámil, aký mám výborný vkus a pochválil jednotlivé kusy oblečenia. Myslím, že očakával, že mu vrátim kompliment, ale nejako som nemala silu. Preferujem mužov, ktorý sa so mnou ráno v kúpelni nebijú o flek pred zrkadlom. Keď idem v Bratislave na večeru ku kamarátovi, cítim sa uňho báječne. Je tam ako u Joeyho, padnuté špagety sa odsúvajú pod gauč, na stole je postavená rolka toaletného papiera miesto servítok. Teda – rolka tam je, keď stihne pred odchodom z domu niekomu z nás zavolať, nech láskavo donesieme hajzlák. Hľadala som niečo také aj v New Yorku. A našla som fotbalový tím spotených zapáchajúcich hovád, ktoré nemajú problém kopnúť ma do holene svojou hnilou nohou v deravej teniske. Je krásne byť - tou trochu menej smradľavou a len zľahka nahnilastou.

Skryť Zatvoriť reklamu