Kapustnica bola jajajajaj, s hanbou musím konštatovať, že sa mi podarila omnoho viac ako tá slovenská silvestrovská. Za okrúhlym stolom ruská ex-balerína o váhe 20kg, abstinentka, Američan, kapustnicový nadšenec – vďaka svojej slovenskej žene, ktorá nemohla prísť, Američanka klobásovo-dubákového pôvodu a Angličan, ktorý sa zrejme trochu bál. Ani sa mu nedivím. Všetkých sme relatívne rýchlo uviedli do vyzretého stavu hruškovicou. Prekvapila balerína, ktorá obyčajne odmieta aj pohár vína k večeri. „Vodočka? Davaj!“ Po prekonaní prvotných rozpakov nad pochybným pôvodom fľaše (to nemá etiketu? prečo je na tej fľaši fixkou nakreslená hruška?) sa aj Anglosasi osmelili a luskli do seba pár paňáčkov. Tak sme lúskali až kým sa nám nezačali lesknúť očká. Potom sa zrazu všetko dialo v rýchlom slede. Angličan sa vybral cestou veľkých životných filozofií, ktoré človeka zvyknú prevalcovať, zhruba v čase skleného pohľadu (ťažko to odrátať na hruškovice, ale podľa telesnej hmotnosti od takej šiestej až jedenástej?). Zoširoka, s vážnou tvárou a bezchybnou britskou dikciou, vymykajúcou sa mojej osobnej skúsenosti s vypadávaním slovíčok a spomaleným žmurkaním, ktoré trvá minútu, rozviedol teóriu, podľa ktorej sa všetci ľudia neustále pretvarujú a on to neznáša. Vtedy Patricia (American, italo-latino pôvodu) pocítila potrebu verejne vyhlásiť že je na baby (mne to pekne po americky vyklopila pri druhom stratnutí v gyme, ležérne medzi podávaním činky a ďalšími, omnoho väčšími pikantériami zo svojho života). Angličan sa nenechal zahanbiť a snažil sa tromfnúť ju informáciou o svojom plate. Patricia odfrkla a trvala na tom, že je na baby a že s tým majú všetci problém. V tejto chvíli už bolo jasné, že Patricia si vyvolila dráhu ľúteho ožrana, ktorý na sa na začiatku správa militantne, potom plynne prejde k sebaľútosti a nakoniec spadne pod stoličku so slzou v oku alebo sa dožaduje, aby si s ním niekto zatancoval valčík, pretože sa cíti byť taký sám. Zasiahla som ako som najlepšie vedela, po vzore mojich ženských predkov. „Dá si ešte niekto niečo na jedenie?“ Nikto neodpovedal, len ruská balerína zdvihla pohár a spod ťažkých viečok opilecky hlesla: „Vodočku, davaj!“ Doliala som. Všetkým, napriek tomu, že bolo jasné, že sa rútime do pekla. Patricia vstala, v jej predstave nonšalantne, v skutočnosti opilecky, prešla k Angličanovi a položila mu ruku na rameno. „Nemusíš sa predvádzať, aký si úžasný. Ja som lesba, a nemám potrebu to tu niekomu prezentovať.“ Angličan stratil zvyšky džentlmenstva a povedal, čo bolo jasné, ale čo nikto z nás povedať nechcel, pretože sme si pri tomto divadielku príliš dobre uvedomovali, akí vieme byť patetici, keď si vypijeme: „Milá Patricia, keď to nemás potrebu prezentovať, prečo to spomínaš už desiatykrát?“ Načo sa Patricia nadýchla, on sa v rámci odvety nadýchol ešte bojovnejšie a - bol pre istotu odtiahnutý mnou a skupinkou ďalších troch nefajčiarov na terasu na cigaretu. Fajčili sme samozrejme všetci, akokeby to posledná ciga v živote a akoby sme sa všetci predtým neboli pri stole predbiehali, kto sa „toho nechutného zlozvyku zbavil skôr.“ K hruškovici sa jednoducho hodia všetky hriechy, ktoré človek dokáže narýchlo pozbierať. Pri cigarete začala balerínočka zoširoka vykladať svoj životný príbeh, v ktorom sa ona ako osemnásťročná za rusky romantických okolností dostane zo ZSSR, z Boľšovo Teatra do vytúženej Ameriky, priamo na Broadway. Ožran – melancholik. Jej story je ozaj ako z knihy. Ja som ju ale počula asi osemnásťkrát za triezva, preto som využila pauzu a rýchlo si bežala dnu doliať. Ráno som napísala redaktorke, že kapustnica všetkým chutila a napriek neortodoxným ingredienciám dopadla presne ako doma. Niekedy okolo obeda sme si s účastníkmi večierka vymenili zdvorilostné opico-telefonáty. Ako hostiteľka som odovzdala do kríža všetky vzájomné ospravedlnenia a libovala som si, že tentokrát nemám blamáž ja. Napadlo mi, že sa odteraz aj v budúcnosti môžem vyhnúť môjmu ožranskému Mr. Hydeovi, ktorý rozvíja veľké teórie, uráža ľudí, oblažuje ich svojimi melancholickými a inými životnými príbehmi… Netreba veľa, v podstate len pár ingrediencií. A potom znôšku zahraničných hostí, ktorých domáca pálenka zaručene vyhodí zo zabehaného alko-konceptu.
Medzinárodná kapustnica a jej dôsledky
Netreba veľa, v podstate len pár ingrediencií. A potom znôšku ľudí, ktorých domáca pálenka zaručene vyhodí zo zabehaného alko-konceptu. Srandovné je, že keď som začala variť, písala mi jedna z mojich redaktoriek, že „či v USA varíme slovenské jedlá, kde berieme prísady, a ako to Neslovákom chutí.“ Odpísala som jej, že mi od sporáka práve vychádza prúžok kapustnicovej vône, a že sa skladá z týchto vecí, v chronologickom poradí: španielska klobása, alias chorizo. Ukrajinské údené z poľského mäsiarstva. Organická kyslá kapusta zo supermarketu, americká. Sušené dubáky z talianskeho lahôdkárstva. Bobkový list a korenie. Druhý chod makovník z Moisheho kosher pekárne na Druhej avenue. Pekár (Moishe?) je podľa sortimentu babkovských koláčov pôvodom z východnej Európy, má kepele a sivú bradu. Vždy čakám, že si nejaký chlp budem vyťahovať zo zubov, ale doteraz boli všetky makovníky a tvarohovníky bezchybné a s gráciou konkurovali tým z Miletičky.
