Moja teória o obklopovaní sa štvornohými priateľmi v dôsledku osamelosti sa mi potvrdila aj v kine. Bola som na Sleeping dogs lie, čo by sa preložilo asi ako „Čo oko vidí, to srdce bolí.“ Je to indie americký film, v ktorom hlavná hrdinka na škole, ako mladá a bláznivá, vyfajčí svojho psa a má strašnú dilemu, či má byť úprimná k svojmu snúbencovi alebo nie. Samozrejme, že sa mu prizná a samozrejme, že už spolu nemôžu ostať. Ale pointa: čo sa deje potom ako si páníček odvedie svojho vlčiaka z parku domov?
Film bol len o trochu lepší od Marie Antoinette. Sofiu Coppolu som za jej prvé filmy dosť uznávala, ale toto bola ultimatívna nuda. Kirsten Dunst akoby zaspávala (a nedivím sa jej). Celkovo sa striedajú dlhé predlhé zábery na lúku……………………… s dlhými zábermi na Versailles………………………… s predlhými zábermi na jedlo. Coppola historicky zaujímavú a vo svojej podstate konfliktnú éru MA sploštila do príbehu bez napätia a zamerala sa na dobové topánočky, koláčiky, pestrú garderóbu a šialene vysoké účesy. Nič viac v tom filme nie je. Obávam sa, že je to taký americký take na históriu, s fascináciou pre architektúru a kostýmy, aké v Amerike nepoznajú. Francúzska revolúcia a spol. ostala chudera v úzadí a ktovie aké percento Američanov vôbec pochopilo, čo sa na konci vlastne stalo, a že možno príde aj gilotína.
V podobnom duchu sa niesol aj film, na ktorý som sa hrozne tešila už od leta, Running with Scissors. Nový trend je zjavne film bez strihu. Strih príde až vtedy, keď postava minimálne 20 sekúnd nepohnute hľadí do kamery, prezentujúc svoje duševné pochody. Potom ešte niekto musí slovne vysvetliť, čo všetci zúčastnení cítia, aby náhodou nedošlo k omylu, že napríklad záchvat duševne nestabilnej matky naozaj spôsobil maloletému hlavnému hrdinovi traumu.
Rovnomenná knižná predloha Augustena Burroughsa sa naopak odvíja veľmi hladko, akoby išla rýchlejšie ako film. Prečítate ju za 1 deň. Keď si uvedomíte, že je to memoár, a teda pravda o autorovom živote, zatočí sa vám hlava. Väčšina ľudí si asi povie, že „mám šťastie, že moji rodičia sú jebnutí len tak normálne.“ To najpozorohudnejšie pre mňa je však štýl akým to napísal. Nikde ani stopy po melodráme a patetickosti, práve naopak, aj najhoršie scény svojho života opisuje nesmierne vtipne. A najhoršie scény nie sú „zomrela mi babička“ ale „v 14ich som mal aféru s psychopatom, lebo ma matka darovala svojmu cvokárovi.“ Za to má odo mňa masívny rešpekt. Na SK v preklade.
Po týchto troch príšerných zlátaninách môžete americkú kinematografiu rehabilitovať buď nejakou uspokojujúcou klasikou typu Home Alone, šak za chvíľu sú aj tak Vianoce, alebo to ešte raz risknúť. Ja som prekliatie prelomila Scorseseho novinkou The Departed. Martin mal dvojitý handicap: neverila som, že ešte niekedy uvidím dobrý nový film + bolo narváno, takže mi ostal iba flek v druhom rade. Au. Napriek odlomenej hlave (teraz sa mi omnoho ľahšie čistia zuby) a očiam zapadnutým v čele som bola nadšená. Jack Nicholson je skvelý ako vždy, a dokonca aj tí dvaja blonďaví hezouni boli menej iritujúci ako obvykle a s prekvapením som zase raz musela uznať, že Leonardo di Caprio vie hrať. Mark Wahlberg hrá super-vulgárneho týpka a dialógy vôbec sú na pocikanie. Napriek tomu, že som dopredu vedela, že všetci klasicky umrú, to bolo napínavé až do poslednej sekundy. Jednoducho A-list film, ako sa na starý dobrý Hollywood sluší a patrí.
