Myslíte si, že sa máte nahovno?

Samozrejme, každý dokáže vykázať len určitú dávku empatie. Inak pociťujeme smrť príbuzného a inak smrť ľudí v Darfure (teda v televízore). Pred pár dňami som bola na filme, ktorý v mojej osobnej súťaži vyhlasujem za najlepší tohto roku. Nevedela som sa dočkať, kedy ho začnú hrať – dopredu som čítala niekoľko článkov, interview s režisérom, poznala som zápletku, dej aj rozuzlenie. Trochu som sa bála, ako sa Julianovi Schnabelovi, americkému režisérovi (Basquiat a Before the Night Falls), ktorý je podľa vlastných slov v prvom rade výtvarníkom, podarí povedať skutočný, super-tragický a super-dojemný príbeh tak, aby som ho nepovažovala za …Jean-Dominique Bauby bol šéfredaktorom francúzskej Elle, mal tri krásne deti, mladú milenku a nový kabriolet. V štyridsiatichtroch rokoch, uprostred la dolce vita, prišla zrazu porážka (nefajčil a málo pil), ktorá ho zanechala celkovo ochrnutého. Až na ľavé oko. Bol pri zmysloch, ale uväznený v absolútne nefunkčnom tele: nemohol sa hýbať, hovoriť, ani pregĺgať. Jeho diagnóza je ojedinelá a nazýva sa príznačne „locked-in syndróm.“ Vegetujúca kapusta. Stav preňho o to frustrujúcejší, že ho vnímal. S asistenciou špeciálnych (fyzio)terapeutov, vo filme stvárnených felliniovskými kráskami, sa naučil komunikovať s okolím. Terapeutka odriekala písmená abecedy v poradí, v akom sa najčastejšie objavovali vo francúzštine a on žmurkol, keď chcel použiť niektoré písmeno. Za pomoci tohto namáhavého systému a asistentky napísal Jean-Dominique Bauby v nemocnici útly memoár, ktorý sa stal bestsellerom, a podľa ktorého Ronald Harwood napísal scenár. Nemyslím si, že The Diving Bell and the Butterfly (Le Scaphandre et le papillon) je film, ktorý potrebuje klasickú recenziu, no pár oslavných technických detailov nezaškodí. Schnabel s ním vyhral cenu za najlepšieho režiséra v Cannes. Mathieu Amalric v roli Baubyho hral tak presvedčivo, až som sa pristihla, ako som počas niektorých scén v kŕčoch spolu s ním. Rovnako výborní boli aj ostatní protagonisti. Pod diktárotským dozorom Schnabela preniesli malú kinosálu v Angelika Film Center, otriasajúcu sa keď prechádza metro, do nemocnice v Berck-sur Mer, v severnom Francúzsku, kde bol Bauby hospitalizovaný a kam Schnabel nekompromisne odvelil natáčanie. Napriek tomu, že nehovoril po francúzsky, napriek tomu, že producenti omdlievali pri predstave, že majú investovať do de facto francúzskeho filmu, ktorý sa v USA bude vysielať s TITULKAMI! Baubyho mal pôvodne hrať Johnny Depp, Schnabelov kamarát, s ktorým spolupracoval na Before the Night Falls (o Reinaldovi Arenasovi, homosexuálnom kubánskom básnikovi, kde hral Depp dokonca dve vedľajšie role). Depp nakoniec nemohol ponuku prijať kvôli záväzkom na Pirátoch. Ďalšia z obsadenia Before the Night Falls je v novom Schnabelovom filme jeho žena, Olatz Lopez Garmendia, ktorá hrá Baubyho fyzioterapeutku (v predchádzajúcom filme stvárnila matku Arenasa). V malej, ale v žiadnom prípade nie zanedbateľnej roli otca je skvelý Max von Sydow.A teraz to najdôležitejšie. Dojemné tragické príbehy sa dajú rozprávať dvojakým spôsobom. Dajú sa rozprávať s pátosom, nezastaviteľne sa valiacim ako z čarovného hrnčeka, kalkulujúcim s efektom, alebo jednoducho neznalým vyššej umeleckej formy. (Nakoniec pre príklady netreba chodiť ďaleko, len tu sa nám denno-denne pchajú do pozornosti a citovo nás vydierajú nekončiace tragédie mŕtvych babiek, „drobných“ hrdinstiev „človeka-milión“ alebo srdcervúcich príbehov rakoviny, ktoré si nárokujú náš záujem akoby niekto vyhlásil súťaž o patetika roka. Navyše, robia to formou, ktorú mylne považujú za poetickú, omieľajúc stokrát použité a čo je horšie, prázdne frázy. Čo v skutočnosti znamenajú hviezdičky v detských očiach? Nejakú formu zápalu?). Dajú sa tiež rozprávať úprimne, bez toho aby prvoplánovo kalkulovali s divákovými emóciami. Život je život a Baubyho situácia bola tragická. Takisto bola ale miestami tragicky komická a on sám si to podľa všetkého uvedomoval. Schnabel sa nebráni pátosu na miestach, kde je potrebný. Nebráni sa ale ani vtipu. Čo je najlepšie, rovnako veľa ako sa venuje Baubyho tragédii, sa venuje aj jeho úniku do fantázie. Bauby bol nútený vytvoriť si vnútorný svet, v ktorom, keď vládal a mal chuť, mohol byť kým chcel, mohol byť s kým chcel, mohol si vychutnávať momenty z minulosti alebo si predstavovať ako so svojou terapeutkou sedí v opulentnom parížskom podniku a hedonisticky žerie ustrice. Po filme som rozmýšľala, či sa dal spraviť zle – vzhľadom na silu a reálnosť jeho príbehu aj posolstva sa zdá byť takmer nemožné posrať to. Ktovie. Ja Schnabelovi ďakujem za rozhodnutie urobiť film z perspektívy Baubyho - trpiaceho, cynického, milujúceho, zraňujúceho, pôžitkárskeho a vtipného človeka, ktorý našiel cestu ako sa zo skafandra, ktorý ho ťahá ku dnu a nedovoľuje mu dýchať, zmeniť na motýľa. Mimochodom, počas filmu som nezaregistrovala ani jedno prechádzajúce metro.