Pokiaľ ste v stálom pracovnom pomere, o svojej poisťovni možno ani netušíte. Boh vás však chráň, keď sa na vašom statuse niečo zmení. Zrazu sa cítite ako na Marse a pomedzi kropaje potu, ktorú vám stekajú po tvári skrčenej v strašnej grimase sa básnicky pýtate: Prečo nás toto neučili v škole miesto odmocnín?! Netušíte ČO, AKO, PREČO, KEDY a tým len provokujete tú spomínanú tetu, ktorá vás nemilosrdne vykopne zo svojho kamrlíku s fistulovým zarevaním „ďalší“.
Nemyslite si, že som sa do svojej poisťovne prišla nanovo prihlásiť ako úplné jelito. Predtým som si všetko preštudovala na webstránke a zavolala som na platenú info-linku, kde mi ďalšia milá pani ochotne vymenovala, čo všetko budem potrebovať. Okrem fráz „výpis z daňového priznania,“ „tlačivo ŠEVT“, a niekoľkokrát prízvukované „MUSÍTE!“ si pamätám len tŕpnutie končatín a nastavenie budíku na nejaký nekresťanský čas, aby som stihla správkyňu na daňáku, čo vyžaduje neskutočnú logistiku, keďže úradné hodiny sú 2x do týždňa. Na druhý krát som sa tam dostala v správnom čase a neuveríte, čo mi povedali: „výpis podľa zákona XXX spred xx rokov už na prihlásenie sa do poisťovne nepotrebujete.“ Preklínajúc pani z info-linky incl. celú jej rodinu som zamierila do poisťovne.
Neviem ako vyzerajú priestory vašej zdravotnej poisťovne, ale na tie, v ktorých som sa ocitla sa hodí jedine slovo „otrasné.“ Cítila som sa akoby som sa preniesla v čase, keď bola poisťovňa jedna, štátna a nekonečné rady samozrejmé. Moja poisťovňa je súkromná, no to je (teda okrem výrazného rozdielu v sume poistného) oproti minulosti jediný rozdiel. Po niekoľkých hodinách čakania pred zavretými dverami, spoza ktorých vychádzali výrazne vopruzení ľudia pripravení o posledné zvyšky svojej dôstojnosti a polohlasne vykrikujúci na adresu tej pani vo vnútri výrazy, za ktoré by sa ani Rytmus nemusel hanbiť, som bola konečne na rade.
Vnútri som zistila, že z toho, čo som mala prichystané, nepotrebujem vôbec nič (opätovné prekliatie info-linkárky). Pri mojich otázkach mi pani buď vôbec neodpovedala alebo na mňa len pohŕdavo pozerala spod zdvihnutého obočia. Zareagovala až keď som sa spýtala, či by ma poisťovňa ako dobrého bývalého klienta nekontaktovala po ukončení trvalého pracovného pomeru sama. Obočie jej vyletelo z hlavy a lakonicky mi ako najvyššiemu fašistickému generálovi chrstla do tváre: „Áno, kontaktovala. Aby ste zaplatili penále za neplatenie.“ Vtedy som sa aj ja trochu spamätala z opanovania jej mocou a dovolila som si ešte jeden dotaz, o ktorom som bola presvedčená, že ju uzemní: „A čo ak by som sa rozhodla zmeniť poisťovňu?“ „To môžete až v januári,“ odpovedala mi s víťazným úsmevom.
Takže dík, milá moja poisťovňa. Strašne si vážim, že si ma vážite. Moje ilúzie o službách v tomto štáte sú navždy pochované. Momentálne sa už len dostávam z opakovanej nočnej mory, keď sa ako v Kafkovom Zámku pokúšam niečo vybaviť v poisťovni a nikam sa neviem dopracovať. Ale do januára to určite prejde, stavím sa, že to majú štatisticky vyrátané.
