Alumíniová čiapka (II)

Jednu októbrovú nedeľu som si sadla v kuchyni a kým Martin písal, rozložila som na stole dve balenia alobalu. Zakreslila som priemer mojej hlavy v najhrubšej časti, tesne nad ušami. Potom som obidva alobaly prekryla a to celé preložila napoly. Aby čiapka poriadne izolovala. Vyformovala som žaluďovitý tvar, tesne kopírujúci lebku. Na vrchu som vyrobila malý pipík. Rovnaký model sa objavoval naskrz celou históriou kinematografie.Martin sa smial. Čítanie hlavy ale prestalo.Väčšinu dňa som sa sústredila na to, aby mi myšlienky neutekali od bežných záležitostí. Ako pobyt v ašráme: gong o piatej, meditácia, jóga, kaša, meditácia, jóga, meditácia, gong a spať. Bála som sa. Čo ak moje podvedomie príde s niečím, čo ak nejaká ufúľaná myšlienočka unikne spod čiapky, čo ak? Na mňa bude zase zle. Držala som sa svojho drilu. Slepá repetícia na mňa pôsobila oslobodzujúco. Nákup, knižnica, obed, písanie dizertačnej práce (infraštruktúra vošiek pagaštanu), večera, gong. Sex znova prestal. Martin povedal, že v alumíniovej čiapke nie som príťažlivá. Popravde – uľavilo sa mi. Čiapka by sa mohla zošmyknúť a ja som si nebola istá, či by som v takej situácii vedela svoje podvedomie ukontrolovať. Nebolo to úplne nešťastné obdobie. Obidvaja sme sa venovali práci a večer sme s miskami rizota na kolenách pozerali seriály. Občas som navrhla aby sme išli na koncert, alebo do divadla, ale Martin vždy povedal, že je príliš unavený. Veľa sme si čítali v posteli.A potom prišlo pískanie. Nechápala som, prečo Martin v mojej prítomnosti nervózne tská a zatvára sa v kuchyni. „Musíš to furt robiť?“ vybehol na mňa jeden deň, zuby zaťaté, pästičky tiež.„Čo?“ „To pískanie. Je neznesiteľné.“„Aké pískanie?“Neveriacky na mňa kukol.Vraj som si popiskovala takmer nonstop. Ako bláznivá Viktorka u splavu, povie neskôr Hana (a bude si myslieť, že ju to k niečomu oprávňuje). Niekedy polohlasne, niekedy plnou parou. Nešlo o konkrétnu pesničku, ak aj áno, boli to úryvky – chytila som sa pár tónov a tie som dokola, falošne svišťala cez zošpúlené pery. „To sú nervy,“ vyhodnotila Hana. „Aj teta Gita to mala. Vždy keď bola nervózna, začala si pískať. Vôbec si to neuvedomovala.“„A čo mám teraz robiť?“„Musíš sa trochu uvoľniť.“Znervóznela som. Ako sa mám uvoľniť? Čo ak sa uvoľním príliš - Martin sa nahnevá - a ja sa budem cítiť vinná za to, že mu svojimi myšlienkami ubližujem.Asi som pískala hlasno. Hana zatskala, vstala a hodila na stôl päťdesiatkorunáčku.„Skús začať fajčiť,“ poradila mi pri odchode, ale asi to myslela ironicky.O pár dní neskôr.„Vieš, tá čiapka – to by sa ešte dalo ustáť.“ Zagúľal očami. „Ale to pískanie, to sa nedá.“„Ale ja som tú čiapku začala nosiť kvôli tebe. Kvôli nám,“ povedala som smutne.Pohladkal ma po nej. Alobal mi jemne zaševelil na mozgu. „A to pískanie – to sú nervy.“ Chcela som pokračovať, povedať mu, že v sebe dusím toľko vecí, že je zázrak, že som sa od tlaku nerozletela na kolomaž. Pokýval hlavou ako to robia sovy, keď chcú vyzerať staro a múdro. „Nedá sa pri tom písať, vieš?“ povedal mäkšie.Tlak ustal. V hlave mi veľmi jasne začala znieť marsejéza. Bolo to prvýkrát, čo som si uvedomila, že sa mi derie na pery melódia, že sa mi chce pískať. Ovládla som sa.Keď si zbalil veci, poobzeral sa po byte, pokrútil hlavou a zavrel za sebou vchodové dvere. Návšteva vrchného hygienika sa skončila. Musíte síce podpáliť podnik, ale je po strese.Vyložila som si nohy na kuchynský stôl a zapálila si cigaretu. Dala som si dole alumíniovú čiapku. Začala som si pískať. Hneď mi bolo veselšie. Potom mi niečo napadlo.Vyskočila som k oknu, otvorila ho a pohľadom som o osem poschodí nižšie hľadala malinkého Martina. V našej bráne stála Hana. Martin vyšiel z dverí a pripojil sa k nej, spolu kráčali smerom k zastávke. Začala som pískať hlasnejšie. Marsejéza silnela, až ich dobehla. Vyplašene pozreli hore smerom k oknu, v ktorom som stála. Odprisahať by som to nemohla, ale podľa grimás nervózne zatskali. Zrýchlili krok. Marsejéza ich sprevádzala kým nenastúpili do autobusu. (koniec)