Moji najobľúbenejší psychopati

Do toho nonstop vrieskali moji malí bratia. A nielenže vrieskali – dupali, bili sa, hádzali sa navzájom zo schodov, vypichovali si oči, šklbali vlasy, strategicky rozmiestňovali hračky s ostrými hranami, aby sme na ne stúpili, rozhadzovali všade jedlo, nosili dovnútra bahno na topánkach a demolovali nábytok. Jeden z nich okrem toho vyjedal stenu a druhý zásadne nesplachoval. Keď bolo náhodou 5 minút ticho, lebo sa jeden tajne venoval páraniu vankúšov, druhý ho pohotovo, akoby náhodou zľahka tresol hrnčekom od kakaa po hlave, lebo sa nudil. Ten tresnutý začal samozrejme revať ako tur, aj keď to nebola žiadna rana, na ktorú by nebol zvyknutý, no a keď ten druhý počul, ako sa k nim s krikom rúti mama, tak spustil v rámci alibi aj on. Nič sa tak dokonale nerozlieha po ľubovoľne veľkom obydlí ako vysoký detský piskot, mám to odskúšané. 

Proste u Hujerú… Každý fundovaný psychológ by určite súhlasil, že v takomto prostredí sa mladý človek nemôže správne vyvíjať a formovať. Doteraz mám z toho obdobia nočné mory a myslím, že nepochopenie zo strany rodičov a audio-teror zo strany mojich bratov zanechal na mojej krehkej duši nezmazateľnú stigmu. Nebojím sa povedať to rovno – môžu za všetko! Ale čas zahojí každú ranu, a pomaly im odpúšťam všetky krivdy, ktoré mi napáchali.

Ako tak prednedávnom sedím u našich v kuchyni, typická podvečerná rodinná idylka – jeden brat rozpráva ako bolo na fotbale a pre radosť to prekladá grganím, druhý sa ho snaží prekričať s príhodou o tom, ako sa stratil na výlete, mama mi do toho simultánne ponúka lístky do divadla a v pauzách miesto nádychov kričí na chalanov, že „buďte už ticho, tu si človek nepočuje vlastného slova,“ hovorím si, nič sa nezmenilo. Mama sa ma rezignovane pýta, či si jedného z nich nechcem zobrať domov, a mne sa v sekunde pred očami premietnu tie časy, keď popri nás aj Cirkus Humberto pôsobil ako decentná pohrebná kapelka driemajúcich penzistov, a so zadosťučinením hovorím, že „ani za nič mami, tí sú tvoji, ja už som si s nimi užila dosť.“ 

Na moje veľké prekvapenie môj baby-brat prestane na nás pľuť kofolu a s anjelsky smutnými očami hovorí: „Že užila. Veď ty keď si s nami bývala, vôbec sme ťa nevideli. Stále si bola na povale, my sme vždy len počuli ako si zatresla dvere a do telefónu si o nás kamarátkam hovorila, že ‚moji bratia-psychopati tu stále revú.‘“ „Ja??“ pozerám vyplašene z jedného brata na druhého. V jeho smutnom výraze tiež rozoznávam nemú vyčítku, že mojou neprítomnosťou a nedostatkom prejavov lásky trpel ako kôň. „Ale veď som vám tisíc krát čítala Koščeja Nesmrteľného!! Chodila som vás kočíkovať, vyzdvihovať zo škôlky, furt niečo!,“ snažím sa obhájiť si svoju pozíciu obete a nechápem, ako si niečo také vôbec môžu pamätať. A ako to, že si to nepamätám ja? Určite preto, lebo to bolo naopak – trpela som ja. Kvôli nim. Lenže moju trpiteľskú idylku už mi kazí aj mama, ktorá im dáva za pravdu: „Veru, ty si sa s nami vôbec nerozprávala, ak, tak si na nás len jačala a nikdy sme ťa nevideli.“ Zahanbene si uvedomujem, že ten monster som bola ja. 

V kuchyni je zrazu ťaživé ticho, ako na nich doliehajú bolestné spomienky z minulosti. „Bože, čo som to vykonala??“ spytujem si svedomie… Pomaly sa mi do očí tisnú slzy ako mi dochádza, že predstava mojej mladosti je značne prekrútená, a že ja som tá, čo som de facto pošliapala niekoľko krehkých duší. Ako sa sama sebe budem môcť teraz pozrieť do očí?? 

V tom môj brat naschvál nakloní už aj tak značne rozkolísaný pohár s malinovkou ešte trochu viac a s úsmevom pozoruje, pod ktorým uhlom sa z neho začne liať na podlahu. Druhým očkom striedavo šibalsky žmurká na mňa a brata, či sledujeme, a kontroluje mamu, kedy si ho všimne. Mama mu v sekunde trhá pohár z ruky, ja naňho vrieskam, nech okamžite prestane a druhý brat sa snaží využiť situáciu a pohotovo mu struhnúť. Krpec vidí, že je čas na útek, ale pošmykne sa na obliatej podlahe a s veľkým treskom padne na zem ako kabela. Zdola zakričí babka, aby sme boli okamžite ticho. 

Opadá zo mňa tieseň. Moja predstava puberty znovu zapadá na staré miesto. Všetko je ako má byť. Všetci kričíme, bratia sa naháňajú po dome, mne zalieha v ušiach a v štýle šogúnskej guličky zdrhám domov. Moji bratia sú psychopati. Moji najobľúbenejší psychopati, podotýkam.