V podstate nemáte žiadne veľké plány – ide jednoducho o to „vypnúť,“ „vyčistiť si hlavu,“ „zrelaxovať sa.“ Už počas cesty padajú nadšené, ale zatiaľ nie celkom záväzné návrhy na možné výlety v Tatrách, ktoré sú v tomto období najkrajšie. Všetci sa tešia na neskoré, lenivé rána, keď sa človek vyhrabe z obrovskej duchny najskôr o 11, aj to len preto, že proste neodolá majestátnemu Kriváňu, ktorý sa naňho škerí cez okno a doslova ho láka von: „Dnes je nádherný deň, poď, zdolaj ma, uvidíš, že to bude jeden z najkrajších zážitkov tvojho života, o tomto výstupe uprostred slnkom zaliateho dňa a milej spoločnosti budeš ešte celé desaťročia rozprávať svojim vnúčencom.“
Pod Donovalmi sa zastavíte na bryndzové halušky, a srdce vám pookreje už pri vstupe do koliby, kde z vás červenolíci muzikanti svojimi decibelmi v okamihu doslova vydupú všetky nepríjemné zážitky z posledných dní. Utešené tóny sa rozliehajú po celom kraji tak hlasno, že inú možnosť ako zabudnúť na problémy aj tak nemáte, pretože nepočujete ani svoj vnútorný hlas.
Všetci sú milí, obsluha v krojoch, aj vaši spolustolovníci, ktorí vám veľkodušne ponúkli pol lavice v tomto preplnenom a evidentne populárnom établissement. Urobili by všetko preto, aby vás zabavili, preto sa aj vy čo najúctivejšie smejete na ich opileckých vtipoch, ktoré na vás revú popri obhrýzaní mastného kolena. Čo na tom, že na vás občas pristane kus požutého mäska, všetci sme bratia a sestry tu v horách, všetci sme Slováci, ako vám vysvetľuje pán, ktorý sa pred chvíľou pochválil, že za svoju novostavbu vďačí Jankovi Slotovi.
Keď konečne dorazíte na miesto určenia, v skromnom, ale útulnom rodnom dome vašich predkov vás vítajú samé známe tváre. Ach, úplne ste zabudli, aké príjemné je byť v kruhu rodiny. Po niekoľkých obligátnych štamprlíkoch (ešte aj tie vás dojímajú svojou ošuntelosťou) domácej pálenky si s priateľmi sadnete na podstienku, aby ste v ničím nerušenej tmavej noci (hysterické štekanie susedovho vlčiaka a rómska svadba odohrávajúca sa cez ulicu vás nemôžu rozhádzať) pozorovali padať hviezdy. Po pár minútach, keď už máte hlavu naveky zalomenú dozadu, v každom oku kúsok pavučiny a trasiete sa od zimy ako ratlík, si poviete, že toľko želaní, koľko TU padá hviezd, snáď ani nemáte, a idete spať.
Ráno vás zobudí veselý džavot z kuchyne. No dobre, je to síce o pár hodín skôr ako ste plánovali, ale ako to môžete svojim rodičom a mladším súrodencom zazlievať, keď sa na vás už TAK tešili. 50% vašej osádky aj tak polku noci prekašlalo v dôsledku šialenej alergickej reakcie na perie v paplónoch. Skôr ako stihnete protestovať, ste dvoma malými anjelskými tvárami a štebotajúcimi hláskami (až vám z toho detského štebotu po tých slivoviciach v ušiach zalieha) vytiahnutí z postele. Slnko svieti, starý drevený stôl uprostred záhrady sa prehýba pod skvelými lokálnymi výrobkami a vy si ešte so zalepenými očami vychutnávate nahrubo natretú čerstvú bryndzu. V tom nadšení vám ani nevadí, že každých 10 sekúnd musíte z chleba odliepať muchu, z uší vyťahovať ucholaky a že nejaká rastlina spôsobuje vašej kamarátke na lýtku nepeknú červenú vyrážku. Dôležité je, že ste vonku, na slnku, celý svet rozvoniava. Aj Čechov s celým osadenstvom Višňového sadu by sa posral, keby vás takto videl raňajkovať...
Pomaličky sa dostávate k sebe, domáci malinovo-ríbezľový džem vám vráža do krvi potrebné dávky cukru (už chápete, prečo sú vaši bratia takí plní energie). Začínate plánovať, čo s načatým dňom. Nemusíte! Vaša mama už má dávno plán, a nie hocijaký: rýchlo dojesť, máme pred sebou túru, uvidíme ako budete vládať, ale je to pre vás, dievčatá, rozhodne to najlepšie – podľa síl pôjdeme buď len po nejaké plesá alebo až do nejakého sedla alebo až hore na nejaký štít. Nikto sa neodváži oponovať a vaša vízia čítania si v tráve sa rozplýva pod prínosom nového nadšenia pre mamin výlet. Hurá, ideme!
Predstavovali ste si takú dlhšiu vychádzku v príjemne oddychovom tempe pod heslom „Nemáme sa kam ponáhľať“? Nenechajte sa mýliť. Vaša rodina vytrénovaná z každodenných výstupov ochotne dozrie na to, aby sa celá túra zmenila na adrenalínové dobrodružstvo, pri ktorom čas výstupu, vzdialenosť a poradie v cieli HRAJÚ významnú úlohu. To všetko len preto, aby to pre vás bolo zábavnejšie, vysvetľujú medzi prívalom pravidiel a odovzdávaním orientačnej mapky.
Asi za treťou zákrutou vám v tempe Speedyho Gonzalesa z dohľadu nenávratne zmizne chrbát vašej staručkej matky. Po prebrodení sviežej bystriny (nohy ostávajú z tej ľadovej sviežosti červené až do konca pobytu), jednom vyvrtnutom členku, 2 zablúdeniach rodinou familiárne nazývaných ako „skratka“ a 1 planom poplachu, že Medveď!!!, ktorý zalarmuje vaším tempom unudený najmladší brat ste konečne na ceste dole a ďakujete bohu, že to nedopadlo horšie.
Pri večeri sa Hujerovci prekrikujú, aký výstup pre vás pripravili na zajtra. V tvárach vašich priateľov sa zračí úzkosť. Neskonalí rodinní optimisti však dokážu aj tie pretiahnuté líca a vypúlené oči interpretovať ako nedočkavosť, či priam nadšenie. Vy ale vidíte, že je čas zasiahnuť. Nesmelo navrhujete, že je to od nich veľmi milé, ale že netreba, aby sa o vás starali aj zajtra, vy už si nejaký program vymyslíte. Najlepšie vlastný.
Ako na povel sa z rozpálených pohľadov rodinných príslušníkov vytratí všetok elán, tým menším sa aj slza zaleskne v oku, bezradne pozerajú jeden na druhého a šúpu nohami. Mama hrdinsky hlesne „Ako chcete“ a vy sa začínate tešiť, že máte vyhraté. Keď však aj po štvrť hodine zborovo stelesňujú natrénovanú výčitku „Keď my sme sa na vás TAK tešili,“ rezignujete a necháte si rozdať nové orientačné mapky so zajtrajšou trasou.
V noci vás svaly bolia tak, že ani nezaspíte. Po ceste na latrínu sa už nepokúšate zdvihnúť hlavu a pokochať sa hviezdami. Viete, že všetky sily budete potrebovať na ranný výstup. Budíček je o siedmej. Nech žije aktívny odpočinok!
