Puf!

-Ťažko povedať, Miško.Starý otec bol v nemocnici týždeň, a predtým strávil vyše roka v posteli, už sám nejedol ani nechodil na záchod. Keď sa raz Miško opýtal, prečo dedo stále spí, povedali sme mu, že je unavený, pretože je chorý. Kedy sa vyzdravie? opýtal sa Miško znovu. Mysleli sme, že bude lepšie, keď ho trochu pripravíme. Povedali sme mu, že niektorí dedovia sa nevyliečia tak ako deti, keď sú choré, ale že dedo potom pôjde do nebíčka, aby mohol byť s anjelmi.-Ale už to bude skoro? Môj syn sústredene študoval chlpy v dedovom uchu.-Možno by to bolo preňho lepšie…-On sa vypalí?-Vypalí?-Puf!, ako rosa, rozhodil Miško rukami.-Hovorí sa vyparí. Ako ťa to napadlo?-Keď som babke pomáhal v záhrade. Tak vyparí sa?-To je dobrý nápad, povedala som skôr pre seba, škoda, že to tak nefunguje.Zadívala som sa na priesvitné viečka starého otca a snažila som sa vybaviť si ho, aký býval. Pri tých prístrojoch a zápachu to nebolo ľahké. Otočila som sa k oknu, aby som pred synom schovala slzy a predstavila som si statného hlučného chlapa, plavca, ako stojí na mostíku na kúpalisku a kýva mi. Pozerala som naňho ako na národného hrdinu, ponad pätoritú čokoládovo-citrónovú, ktorá mi stekala po opálenom predlaktí a lepila mi vyblednuté chlpy. Mala som štyri roky. To leto ma naučil skákať hlavičku. Môj syn ešte nevie plávať, napadlo mi zrazu. Obrátila som sa k Miškovi.-Aha, mami, chichúňal sa. Zdvihnutým miniatúrnym ukazovákom ukazoval na deda.Dedo polo-sedel, opierajúc sa o lakte. Bol pri vedomí a vyzeral prekvapene. Pozeral raz na Miška, raz na mňa. Vtedy som si uvedomila, čo sa deje. Jeho nohy mizli od prstov smerom nahor. Miškov ukazovák bol naňho stále namierený, a keď mu zmizla celá spodná polka tela, zadíval sa na Miška a usmial sa ako kedysi. Potom pozrel na mňa a ešte raz sa usmial. Možno sa dokonca zasmial, ale nebolo počuť žiaden zvuk, alebo si ho aspoň nepamätám, okrem jasne hlasného PUF! keď sa úplne vyparil.