Film začína, vám sa v naširoko roztvorených zreničkách zrkadlia titulky. Úvodná scéna, už sa od nedočkavosti mrvíte na deke, a zrazu Sharon alebo Michael otvoria ústa. Zbohom romantika, zbohom napätie! Priamo vo vašej obývačke zahajuje svoj útok slovenský dabing na čele s Jožkom Vajdom. Viete, že je po filme, ale poviete si, že im dáte ešte pár minút šancu. Aj tak nič lepšie nejde, čo môžete stratiť...
Keď prvýkrát počujete archaické „kefovať“ v nejakej famóznej prekladovej perle (ach, ako krásne jednoducho to znie v origináli: Did you fuck her?), prikrčíte sa za popcorn a dúfate, že Michael nevidí, ako sa zaňho hanbíte, pretože on fakt za nič nemôže. Keď však po pár „podliakoch,“ „pätolízačoch,“ a „nehanebníkoch“ len vystrašene kukáte spod gauča, musí byť jasné nielen Michaelovi, ale aj Jožkovi a celému štábu, že niekde „museli spraviť prešĽap.“
Oni však na vaše veľké prekvapenie zvoľajú „došĽaka,“ alebo „čert aby to vzal“ a pokračujú v započatom. Vám neostáva nič iné ako rozosmiať sa v najnapínavejšej scéne na plné gule a pustiť si dvd-éčko alebo ísť si čítať knihu (alebo si zakefovať ;-). „Ničomníci jedni!“ frflete cestou do postele, „takto nám pohnojili film.“
Nechápem prečo. Teda prečo sa u nás filmy dabujú takýmto pekelným štýlom. Prečo, ak máme naozaj len pár dobrých hercov-hlasov a ľudí, ktorí dokážu normálne upraviť dialógy , sa „nevykašĽeme“ na dabing a nepúšťame filmy v originálnom znení s titulkami. Robia to tak napríklad aj v Chorvátsku a v Portugalsku, a nezdalo sa mi, že by tým ich materská reč alebo národná hrdosť nejako utrpela.
Okrem toho, že by sa tým ušetrilo, je tu aj celkom dobrá šanca, že by sa ľudia zlepšili v cudzích jazykoch. No a v neposlednom rade by rozhodne išlo o kultúrnejší a autentickejší zážitok.
