Ako sa modliť

Je ťažké modliť sa po 5ročnom štúdiu na cirkevnom gymnáziu. Ak mi škola niečo z tejto oblasti „fštepila,“ tak asi najskôr to, že náboženstiev je viac a že je dobré ich všetky poznať. V skutočnosti skvelú angličtinu s hodinami literatúry, ktoré sa nedali porovnať so slovenčinou, odkázanou na memorovanie nezapamätateľných titulov typu Keď báčik z Chochoľova umrie. A ako každé bratislavské gymnázium, aj to naše nás naučilo hlavne to, za ktorým rohom sa dá beztrestne pohulievať a ako sa dostať k alkoholu pred osemnástkou. (Na tomto mieste by sa dali uviesť aj návody po domácky vyrábaných experimentánych drog, ale rodičia by spochybnili dodatok, že z fajčenia určitých kuchynských korením len strašne treští hlava a mohli by byť pobúrení tým, ako internet kazí ich anjelské ratolesti. A mali by pravdu.)Modlenie si ale človeka nájde aj počas bujarej mladosti. Už v rannom veku prekonávajú vyspelejší respektíve hysterickejší jedinci tragédie antických rozmerov. Ľúbi ma – neľúbi ma?, Moje vlasy ma ničia, Rodičia mi nerozumejú, Som taký sám, Matka ma kvôli trojke z fyziky nechce pustiť na imatrikuláciuuuuuuu. Na scénu prichádza boh, titul pán. Čoskoro sa ukáže, že skeptik odmieta uznať božiu prítomnosť ako ju učí pán farár, pretože boh zlyhal v demonštrovaní svojej existencie. „Pane Bože,“ vyťahuje hriešnik pohotovo kapitálky „si, si, si, a prisahám, že budem chodiť do kostola, ak mi teraz pomôžeš. Ak vo štvrtok nepôjdem na ten žúr, môj život nemá zmysel.“ Boh zaryto mlčí a jemné puto, s takou námahou tkané poslami z Ameriky (poslaných na Slovensko za ktovie aké hriechy) sa pretŕha. Mladá nešťastná duša je nútená uchýliť sa pri najbližšej kolosálnej kríze k cudziemu božstvu. Niektorí, tak ako napríklad Richard Gere, sa v tejto fáze zaseknú a ostanú pri budhizme alebo ľubovoľne inom nekresťanskom náboženstve, ktoré ich očarí svojou bezprostrednosťou, dramatičnosťou, bojovnosťou, absenciou bojovnosti alebo dýchacími cvičeniami. Ostatní sa začnú modliť po svojom.„Po svojom“ zväčša zahŕňa určité prvky odvodené od konvenčných náboženských praktík. Napríklad sa oplatí modliť sa večer, alebo keď je človek pokojný a môže rozjímať. Či už zloží ruky k sebe, jogínsky vyvráti dlane nahor a zavrie oči, alebo strávi tri roky s terapeutom, modlenie vyžaduje opustenie myšlienok a veľkú koncentráciu akoby bez koncentrácie. Pre mňa kedysi vybavovala veci u boha moja kamarátka Nina. Keď som zas a znova prišla s ohromnou pubertálnou depresiou, povedala, že sa bude za mňa modliť. Predstavovala som si Ninu ako sedí stratená a maličká v obrovskom chráme a falošne vyspevuje bohu svoju modlitbu. Ukázalo sa, že Nina sa nikde nestráca, sedí doma a sústredí sa. A mne to pomáhalo. Neviem, kde sa to vzalo, ale keď som to najviac potrebovala, narazila som niekde presne na spomínané dýchacie cvičenia. Pomáhali mi zaspať a sústrediť sa v hladine medzi bdením a snom, kde geniálne mozgy prichádzajú s inšpiráciou, sústrediť sa na to, čo som vtedy potrebovala k životu (nič geniálne to samozrejme nebolo, ale vymodlila som si frajera). Po rokoch sa mi jedna kamarátka po blbom rozchode priznala, že od smútku a nervov nemohla spávať. Spomenula som si na raz nádych, raz výdych, dva nádych, dva výdych a ona mi skočila do reči. Povedala, že podobným štýlom nakoniec prekonala prehadzovanie sa na posteli a dospela k určitému pokoju. Neskôr som na modlenie zabudla a božský záblesk prišiel prí čítaní Alchymistu. Prehrýzala som sa tou knihou len silou vôle, ale veta o tom, že keď niečo naozaj chceš, tak sa spojí celý vesmír, aby si to dosiahol, mi vyplavila na povrch zabudnuté sily vlastného mozgu. Neverím, že nie je nič vyššie od nás. Samozrejme, že je. Môžeme to nazývať príroda, boh, myši alebo centrálny kompjúter. Čo je ale v našich silách je podceňované a hlavne zabudnuté. Ak si dokážeme pomôcť v takých minimálnych veciach ako je odstránenie migrény, prekonanie strachu alebo dodanie energie niekomu, kto ju potrebuje, treba to urobiť. Už len modlením sa začnú diať veci. Tomu verím.