Ráno som potom stretávala na chodbe susedov a ďakovala bohu za to, akí sú tolerantní. S úsmevom sa totiž popri želaní pekného dňa pýtali, či bola oslava..., že čosi začuli. Na moje ospravedlnenie všetci reagovali veľmi milo a chápavo: „Niééé, vôbec nás to nevyrušovalo, len sme počuli, že sa niečo deje. Ale veď mládež sa musí zabaviť...a pokiaľ to nie je príliš často...“ Zlatí, že?
Lenže potom ubehol nejaký čas, ja som začala pracovať a miesto poldenného upratovania dlážky celoplošne zalepenej zmesou fernet-víno-psie chlpy-črepy a podobne som preferovala zábavu hocikde inde, len nie u seba doma. Aj ja som sa teda stala vzorným susedom. A vtedy moji susedia spustili program „Revenge.“
Začalo to tým, že si ten na najvyššom poschodí rozhodol zaskliť balkón. Šok z nečakaného lešenia bol umocnený, keď som na balkóne našla roztomilé šľapy topánok robotníkov a milión špakov. Ráno som mala možnosť vynadať im osobne, viac menej en face, keďže sa ich príjemné tváre neustále mihali pred oknom, ako sa šplhali hore-dole. Zo sľubovaného trojdňového zasklievania boli trojtýždňové muky v podobe neustále búšiaceho kladiva (doteraz ich podozrievam, že to bolo naschvál, nikto predsa neobíja 2 metre/> štvorcové 3 týždne..), všadeprítomného prachu a už spomínanej tesnej blízkosti nonstop huliacej bandičky.
Keď to skončilo, vydýchla som si, a pustila som sa do učenia sa na štátnice. Bola som teda skoro stále doma, a tešila sa z nebeského pokoja , ktorý zavládol. Nie nadlho... O pár týždňov po akcii „zimná záhrada“ sa moji milovaní susedia rozhodli, že dajú zatepliť celý dom. Hravo prehlasovali moje protesty a keď som sa spýtala, prečo sused nezasklieval svoj balkón paralelne so zateplovaním, len sa „figliarsky“ (ach, opäť respect slovenským klasikom a ich inšpiratívnemu využívaniu ľúbeznosti slovenského jazyka) usmial popod fúz. Vtedy mi zaplo: vracajú mi to aj s úrokmi.
Neviete si predstaviť, ako sa učia dejiny nemeckého jazyka za zvuku zbíjačky, nadávajúcich týpkov, kladív, vŕtačiek, a neviem čoho všetkého ešte. Lešenie bolo všade, robotníci v každom okne - a nemihali sa, stáli na jednom fleku celý deň a tvárili sa, že svedomito natierajú múr nejakým izolačným materiálom. Bolo mi do plaču.
Je to neuveriteľné, ale nakoniec som dokončila aj školu, a susedia asi sami vyčerpaní tou prestavbou dali na chvíľu pokoj. Všetky ďalšie prerábačky ich bytov som už brala ako čistú rutinu, ktorá ma nemôže dostať zo stoického kľudu. Tak si vymysleli novinku – začali rodiť deti.
Prvé bolo asi príliš tiché, preto tesne na to prišlo druhé. To občas zarevalo, samozrejme najmä v noci, ale nebolo to nič, čo by partizán môjho rangu po tých robotníckych zákopoch neprežil. Pohodička. Vo forme ma v tom čase udržiavali len každodenným presúvaním nábytku (posúvaním po zemi, nie nadvihnutím, to je snáď jasné). Až kým deťúrence trochu nevyrástli. Ich zlomyselní rodičia im nakúpili lopty a nejaké zariadenie, ktoré zrejme podľa telesnej teploty dokáže na 100% zistiť, v ktorej miestnosti sa nachádzam, pretože mi vždy driblujú PRESNE nad hlavou. Okrem toho majú fantasticky hlučný patent, ktorý pripevňujú svojim detvákom na ich malé nožičky. Ak to nie sú dreváky, tak potom určite tie staré 4-kilové železné žehličky, ktoré používali naše prababky. Musím uznať, že týmto vynálezom v kombinácii s kachličkami na podlahe prekonali sami seba.
Momentálne je aktuálny projekt renovácie spodnej časti fasády. Ale ja už sa nenechám vyprovokovať. Myslím, že v najbližšej dobe zahájim novú party season. Som zvedavá, kto z koho...
