Nie, nevydala som sa, ako by toto slovné spojenie mohlo na prvý pohľad napovedať. Vydala sa jedna z mojich najlepších kamarátok. Jedna z našej akčnej, nerozlučnej štvorice, z našej crew, ktorá ohrozovala bratislavské bary už vyše celé desaťročie. Dievča, ktoré nám s rukou hore nadávalo, keď sme sa o 5 ráno hrabali z poloprázdnej diskotéky domov a ktoré dokázalo zamotať hlavu úplne každému v okruhu 20 metrov/>. Ako trefne hovorí posledná party girl v záverečnej sérii Sex and the City: „Toto mesto je mŕtve! The party is over!“ tesne predtým ako vypadne z okna manhattanského mrakodrapu… ja viem, toto je Bratislava a nie glamorous New York City. Ale nie sú práve tieto parties a posedenia medzi nami dievčatami tým, čo z nás stredoeurópskych, posttkomunistických, zamestnaných, unavených a skorodospelých žien vždy na chvíľu urobia superstars?
„Môj manžel“ je jedinečný fenomén. A aj keď trochu žiarlim, uznávam mu miesto, ktoré mu právom a v tomto prípade aj Bohom, patrí. Dokonca ani neočakávam, že niekedy zmizne. Raz sa medzi nami usadil, tak zrejme aj ostane. Proti nemu nemám žiadne výhrady, je to fajn chalan. Čo ma máta je, prečo človek, ktorý sa do určitého času volal Jano, Mišo alebo Oskar zrazu stratil tvár a bola mu nasadená maska „môjho manžela.“ A prečo mu ju s takou iritujúcou hrdosťou nasadila moja cool kamarátka, ktorá ho predtým neoslovila inak ako „môj starý“, v lepšom prípade menom?
Nerozumiem tomu a neodvažujem sa na to opýtať, pretože sa tak trochu obávam možnej odpovede. Trochu mi ju napovedajú ďalšie emancipované perly mojej vydatej kamarátky: „Vieš, toto si ja už nemôžem dovoliť, teraz reprezentujem svojho manžela..“ A to som jej ani neponúkala orgiu s troma Calvin Klein modelmi, ale nejaké trochu odhalenejšie tričko.
Začínam sa manželstva báť ako čert svätenej vody. Ak sa má aj zo mňa stať „manželka môjho manžela“, radšej ostanem naveky niekoho frajerka alebo jednoducho ja. Určite by som nedokázala nikoho reprezentovať, často mám problém zachovať svoju vlastnú dôstojnosť. Je predsa dobré byť sám sebou, nie? Alebo som zaspala dobu a všetko je zase naopak a ja už sa mám pomaly obávať, že ak do roka a do dňa nebudem pod čepcom, budú si na mňa ľudia ukazovať prstom, že žijem so svojím priateľom „na divoko“ alebo že mám určite jednu nohu kratšiu, keď si ma ešte nikto nevzal?
Ale späť k vtipnejším záležitostiam. Takže apropos žúry, flirtovanie alebo len nevinné dievčenské kávičkovanie a ďalšie sofistikované aktivity, ktoré z nás žien robia takmer-dokonalé bytosti a vďaka ktorým dokážeme na chvíľu zabudnúť na 2 nevypraté práčky, nezhody so šéfom (alebo celkovo neuspokojujúce zamestnanie), hádku s priateľom (alebo celkovo neuspokojujúci vzťah), pár kíl navyše (alebo celko–... stačilo, viem)... Musíme sa toho všetkého vzdať, keď sa rozhodneme pre vážny vzťah?
Podľa mňa nie, že nemusíme, ale nesmieme. Uznávam, že manžel, resp. vážny vzťah, je pre väčšinu z nás tým najdôležitejším v živote. Ale nezabúdajme, že aj priatelia, to, čím sme boli pred manželstvom, nás po dlhé roky vytváralo. Nech sme sa v priebehu našich osobných mini–dejín pretvárali na všeličo s cieľom pristáť pri TOM PRAVOM, nie sme zrazu výlučne manželky.Genetický druh „môj manžel“ nezabudne po svadbe na svojich kamošov, len vyhradí veľkú časť svojho života pre „moju manželku.“ Ženské kamarátstva sú dokonca omnoho viac, ako len chodenie na pivo a na futbal 2x do týždňa. Tak prečo na ne tak ľahko kašleme, keď na nás ten náš „zamáva ocasem“?
Asi preto, že vieme, aké ťažké je byť bez neho. Hlavne pre tie z nás, ktoré sa nenarodili ako Samantha Jones. Ale skúste byť bez muža a bez priateliek...to je peklo. Preto navrhujem svätú dohodu – my kamarátky nesiahneme kradmou rukou (či slovom) na „môjho manžela“, budeme ochotne počúvať napínavé príbehy o jeho špinavých ponožkách a iných zlatučkých návykoch, ale žiadame za to, aby naše kamarátky – bývalé ne-manželky, na nás vždy pamätali a hlavne, aby pamätali na seba. Na tie baby, do ktorých sa ich manželia zamilovali. Alebo menej pateticky: Buďte zase vtipné a neotravujte s „mojím manželom,“ lebo vám to vrátime 3-násobne, keď sa raz vydáme.
