Mrak nekomentuje tiché svitanie, ktoré vídať len na jar, len v prvých týždňoch jari. Slnko vyjde bez toho, aby si to niekto všimol a smeje sa, „Nikto ma nevidel, nikto ma nevidel,“ akoby sa konala nejaká súťaž. Akoby bolo jarné slnko len decko, čo sa chce hrať.Je tu Maťo, chudý a zhrbený, je tu Mrak, sediaci bez pohnutia vedľa neho a som tu ja, nepatriaca. Šepkali sme si celú noc. Počas týchto májových nocí sa nedá spať. Maťo nebude môcť spať ešte nejaký čas. Niekedy som tam s ním, ale nie je to to isté. Nie je tam Dušan, ktorý by jemu a Mrakovi urobil raňajky. Nie je a nebude. Začiatkom toho mája máme len sedemnásť. Je príliš skoro stratiť čokoľvek.
Vrch
Za Maťovým domom je slabý vŕšok, z ktorého už človek dovidí Malé Karpaty. Je to celkom zvláštne, všetky tie stromy, keďže sme vlastne v hlavnom meste, na jednom zo sídlisk. Je začiatok mája a je päť tridsať ráno. Niežeby sme Maťo alebo ja boli ranostaji, to nie, ale je tu Mrak, pes, ktorého treba vyvenčiť. Nikto nepochybuje o tom, že Mrak by sa dokázal vyvenčiť aj sám, z našej trojky je pravdepodobne najschopnejší. Dušan, Maťov otec, naučil Mraka, že pravidelný biorytmus povznáša. Mrak si teraz asi myslí, že by mal túto vedomosť posunúť Maťovi, aby mal niečo, čoho by sa mohol pridržať.