CP-čkári sú proste rôzni. Čo ich spája nie je ich mimobratislavský pôvod, ani obrovský neforemný ruksak plný domácich klobások a štrúdle, s ktorým vás tlačia do chrbta v trolejbuse, ale večná nespokojnosť s nami „Blavákmi“, ako nám hovoria. CP-čkár teda nie je demografický ukazovateľ, ide skôr o state of mind. Je to prístup, s akým niekto príde do BA, usadí sa tu, zarába tu prachy a namiesto prispôsobenia sa si ho pestuje ako nejakú váženú charakterovú črtu, na ktorú je pyšný, a ktorú zdieľa s ostanými CP-čkármi.
CP-čkár býva, študuje alebo pracuje, jednoducho žije v Bratislave, ale naveky ostáva niekým, kto našu Krásavicu na Dunaji považuje za svojho nepriateľa, nepochopené a nebezpečné teritórium plné ľudí, ktorí nemajú nič lepšie na robote, ako mu strpčovať život svojou aroganciou.
Arogantný, to je výraz, ktorým na oplátku CP-čkár označuje Bratislavčana. Ak sa s ním budete rozprávať, veľmi rýchlo sa vám s týmto pocitom posťažuje. Potom popri zanovitom pití Šarišu odpáli oslavnú ódu na svoj región, z ktorého zdrhol, lebo to tam nevedel vydržať. Nakoniec nezabudne prízvukovať, že aj keď sú všetci namyslení a povýšení, „vy nie ste typický Blavák.“ Tak dík.
Nie je mi úplne jasné, načo sa niekto trepe do Bratislavy, a zostáva, keď to tu z duše nenávidí. Je to ako ísť do Sydney a rok tam žiť s bandou Slovákov, vrátiť sa s frajerkou Češkou a stále nevedieť ani zaťať po anglicky. Škoda peňazí a námahy.
Rešpekt všetkým, ktorí prišli odniekiaľ z Vrícka s očami naširoko otvorenými a napriek tomu, že to tu na začiatku mali ťažké sa skamošili s „lokálmi,“ napriek tomu, že si priniesli prízvuk, sa zaňho nehanbili a nebáli sa otvoriť ústa a napriek tomu, že ich párkrát odrbal taxikár sa neoháňajú bratislavskou aroganciou.
Mám veľa kamarátov, ktorí nie sú pôvodom z BA, ale sú v nej rovnako doma ako ja. Nemajú komplexy ľudí z menšieho mesta, cestujú po svete a po týždni tu pochopili, že Bratislava je vlastne malé provinčné mestečko, ktoré ich nemá čím zaskočiť. Baví ich to tu, vedia, ktorá električka ide kam, ktoré bary sú OK, a kde stretnú vtipných ľudí. A keď im to tu ide na nervy, zdrhnú proste na chvíľu niekam inam. Tak ako to robíme aj my Blaváci. Aby sme sa nescvokli.
Ako hovorí VEC na svojom novom albume: „Chceš s vlkmi žiť? Musíš s nimi vyť. Oni ti otvoria dvere.“ A komu sa nelúbi (tvrdé NE!), nech ťahá odkiaľ prišiel.
