I saw your mommy, and your mommy was dead

Bolo to divné, chvíľu som jej len som civel na členky. Pozeral som na kŕčovú žilu vybiehajúcu z ošúchanej červenej papuče, ktorú som mal rovno pred nosom. Myslím, že som sa jej dokonca dotkol, bola vypuklá a tuhá. Vtedy mi doplo, že mama má hrozne studené nohy, a vôbec. Potichu som vycúval z bytu. Z chodby som cez otvorené dvere stále videl mamine nohy. Vyššie som sa bál pozrieť. Neviem ako dlho som tam stál, ale pamätám si, že som počul, ako niekto zdola privolal výťah. Potom sa výťahové dvere otvorili na našom poschodí, vystúpila suseda a zakričala „Čau Maťo!“ Keď sa vyteperila s taškou von, výťahové dvere sa zatresli, ona sa otočila, a začala strašne jačať. Myklo ma. Tašky pustila na zem, niečo treslo, rozbilo sa. Po chodbe tiekla žltá limonáda.Neplakal som, ani nekričal. Hovoril som si: „Mama je mŕtva, mal by si byť smutný.“ Ale nešlo mi to, len som tak krčil ústa. Aj keď ma suseda Múčková začala k sebe tisnúť a chlácholiť, keď sme čakali na záchranku, mňa napadalo len, že Múčková smrdí. Bol som zúfalý z jej objatia, ale nejako som tušil, že sa odo mňa očakáva iné zúfalstvo, tak ako sa od Múčkovej očakávala útecha, tak som ju nechal, nech ma pučí na jej sveter smrdiaci od potu tučného tela a desiatok cigariet značky Sparta, ktoré v ňom vyfajčila. U Múčkovej to smrdelo rovnako. Vlastne som arómu jej bytu mával celkom rád, ale ten sveter bol ako jej byt v koncentrovanej podobe. Mohla by tak odúčať ľudí fajčiť. Ona bola od mamy staršia, alebo možno len tak vyzerala, neviem. Bola sama, a vždy ma volala k sebe na piškóty a na hrozienka. Mama ma u nej aj často nechávala, keď chodila večer preč, alebo keď ju to zase posadlo.Hej, posadlo ju to celkom často. Vtedy som sa zamkol v izbe, pustil si kazetu a dokola nahlas recitoval rozprávku. Napríklad Rumcajza viem doteraz naspamäť. Je to zvláštne, lebo inak mám strašne zlú pamäť. Ani v škole som si nikdy nevedel nič zapamätať. A po tom sa to ešte zhoršilo. Niekedy, keď sa mi podarilo vykĺznuť z izby skôr, ako začala rozbíjať keramiku od starkej, som rýchlo vybehol a zvonil u Múčkovej. Bola mamina sesternica z neviem ktorého kolena. Otvorila, a keď videla ako mama z nepríčetným pohľadom hádže za mnou vankúš alebo popolník, vtiahla ma dnu a okamžite za mnou zaplesla dvere. Potom ma pohladkala po tvári, pritlačila k tesilovému svetru – pot a cigarety – a už mi rozmiešavala tvaroh s žĺtkom, cukrom a hrozienkami. Do takej veľkej misy mi to robila. Nie ako mama, ktorá mala všetko vyrátané a ktorej ma vraj raz chcela vziať sociálka, lebo som bol podvýživený. Martin N., sedenie 1.5. 2006, 10:00Takže v ten piatok som prišiel zo školy skôr, lebo nám odpadla posledná hodina, tuším vlastiveda. Otvoril som dvere, a tam stála stolička, na stoličke stála mama a keď som zdvihol oči, videl som, že má okolo krku slučku, visiacu z lustra. Vypleštila oči, a zajačala, že čo tam robím. Spýtal som sa: „Čo tu robíš TY?“ Ona sa zasmiala a zadupkala nohami na stoličke. Mala úplne nové čierne lakovky, celá bola v čiernom. To bolo jej: obliekať sa do čierneho. „Vyjadruje to stav mojej duše,“ hovorievala. Nemal som rád, keď som sa zobudil a našiel som ju v kuchyni robiť mi desiatu, celú v čiernom – od silóniek cez blúzku až po čelenku v červených vlasoch. Ale malo to jednu výhodu: hneď som vedel, akú má náladu. Keď bola v čiernom, odišiel som k susede alebo som sa flákal po ihrisku pred domom. Občas som sa vypýtal k starkej, ale tam ma mama nechcela púšťať. Starká raz mame povedala, že je „jebnutá piča,“ a mama to zrejme vzala osobne. Mama tvrdila, že ju starká viní z toho, čo sa stalo s otcom – Nie, otca si nepamätám. Nie, nechcem o ňom hovoriť. Späť k starkej: ona a mama sa nemali rady, no ja som mal starkú hrozne rád, lebo napriek tomu, že chodila v čiernom stále, nikdy nemala zlú náladu. A nešibalo jej. Robila moje najobľúbenejšie detské jedlo, španielskych vtáčikov a nikdy mi nezakazovala zjesť viac. Doma to vždy bolo tak, že som si mohol vziať jedného vtáčika a koniec. Mama jednoducho urobila troch – jedného pre mňa a dvoch pre seba. Hovorila, že to sa rozdeľuje podľa hmotnosti, čiže one je ťažšia a právom jej patrí väčšia porcia.Čo sa stalo po tom, ako som otvoril dvere a ona stála na stoličke s hlavou v slučke? Nerozprával som to už? Mám hrozne zlú pamäť. Myslím, že som začal revať ako tur. Strašne som sa zľakol. Predsa len človek nepozerá na svoju matku každý deň z perspektívy od kolien vyššie…A slučku som poznal z televízie. Stál som tam a reval. Mama začala tiež potichu plakať. Povedala, aby som si sadol a neplakal, že všetko bude dobre. Tak som si sadol, reval, a hladkal ju po čiernych silónkach. Snažila sa ma pohladkať lýtkom, asi ma chcela utešiť. Možno tam sa u mňa vyvinul zvláštny vzťah k silónu… Strašne rád sa lícom obtieram o dámske pančuchy. Haha. Veď to vlastne viete. Potom ma poslala k susede. Povedala: „prosím ťa, choď k tete Múčkovej.“ Opýtal som sa načo. A ona mi povedala: Vypýtaj mi za pohárik múky. Vstal som a už som držal kľučku, ale musel som sa na ňu ešte otočiť. Usmiala sa a povedala: „hladkej“ a ja som to už vtedy cítil tak, že mi hovorí „Mám ťa rada, prepáč.“ Martin N., sedenie 30.6. 2006, 11:00, poznámka: prišiel s kyticouĎakujem, mám sa dobre. Aký bol dnes deň? Po raňajkách sme išli do botanickej záhrady. Áno, páčilo sa mi tam. Predtým som tam bol raz, keď som mal pätnásť, raz keď som mal 24 a raz keď som mal 35. Nie, s mamou ani raz. Moja mama ma nikdy nikam nezobrala. Nedávala mi ani poriadne jesť. Veď sa vtedy aj policajti pýtali, či som to neurobil naschvál. Mohol som. Mal som asi jedenásť rokov, ale bol som vysoký skoro ako mama. Keď som v ten deň prišiel domov zo školy, odomkol som dvere a mama stála na stoličke v chodbe. Čistila luster. Zhodil som tašku a išiel som do kuchyne. Všetko bolo upratané, čisté. Žiadne riady, žiadne hrnce na sporáku. „Čo budeme jesť?“ opýtal som sa. „Dnes som nevarila,“ odpovedala mi. Otvoril som chladničku, kde bola jedna paradajka a štvrťka masla. „Ja som hladný!“ zareval som nahnevaný. Veď som práve rástol, bol som hladný stále. Viete si to predstaviť – dospievajúci chalan. „Tak choď k Múčkovej, ak si hladný! Ja tu otroka robiť nebudem,“ zavrešťala mi naspäť. Zatresol som dvierka chladničky a vybehol z kuchyne. Keď som išiel k vchodovým dverám okolo jej stoličky, zlostne som do nej kopol. Asi silnejšie ako som predpokladal… Stolička vyletela spod maminých nôh, ona sa úplne potichu, bez kričania, chytila lustra a strhla ho na seba. Ale zomrela na zlomené väzy, aspoň to povedal lekár.