Po odchode p. Pliešovského (ktorý za kvantitu svojej práce v uplynulom roku vyhral zájazd do Egypta) som si s nadšením lingvistu opakovala jeho frázu, najviac sa mi páčilo použitie slovesa „plašiť,“ zdanlivo sa sémanticky nehodiaceho k problematike. Po ďalších štyroch dupkaniach a stieraniach podlahy sa mi „plašiť“ už nezdalo byť milo-smiešne, ale absolútne nevhodné, ako z významového, tak z každého iného hľadiska. Veď oni sa neplašia, musela som konštatovať pri bližšom pozorovaní. Naopak, systematicky, a napriek môjmu úpornému snaženiu organizovane pochodujú dnu, hlava-nehlava, voda-nevoda. Moja frustrácia a prirodzený sklon k vulgárnosti dal opäť zavďak Meliškovejformulácii a tentoraz som vyhovela svojmu vnútornému žiadaniu a do telefónu som kamarátovi odcitovala relevantnú pasáž (ak poznáte Meliškov monológ Mravce, určite viete, že mravce sa bežne "je.ú, sa tu honia.“).
Medzitým sa na scénu dostavil aj náš lokálny Meliško, bezdomovec s vozíkom, rozkročil sa pod balkónom a začal z plného hrdla ziapať ako odratý papagáj. Z roka na rok mu lepšie rozumieť, a zdá sa, že má dosť dobrý prehľad. Témy rozdelil do viacerých okruhov.
1) Osobné: „Moje doooklady, aj pas, aj pas. Vojenskú knižku si hľadám. Aj pas. Moje doklady. Nehnevajte mňa za to.“
2) Hrozba terorizmu: „Bomba keď je v autobuse, kto sa to smial?! Alebo v nemocnici keď sa nachádza.“
3) Spojenie temnej minulosti a temnej prítomnosti na SK: „Načo mne posielajú invalidný dôchodok, ked mi to zoberú na Slavíne?“„Nemajte ma za úplného debila, aj dooooooo školy. Aj z gulašky sa učil.“ a „Po rusky som sa musel učiť na základnej škole povinne.“
4) Domáca politická scéna: „A vykať mu budem Ficovi, keď ho stretnem v hotelu, lebo by mi mohol jednu vypáliť.“
Dnes ma nezobudilo trúbenie zaseknutých áut na Osemnástej ulici, ani Náš bezdomovec, ale pán Pliešovský, ktorý o siedmej ráno potreboval konzultovať kúpu náhradnej súčiastky do kotla. Keď som sa dovliekla do kuchyne, bolo zjavné, že je čas skoncovať s láskavým dohováraním (ako hrach na stenu…). Milé mravce použili môj ekologický saponát, ktorý im mal zabrániť vo vstupe do bytu, ako aperitív. Scéna s Meliškovým monológom sa opakovala a kamarát na telefóne mi tentokrát okrem roztomilého chichúňania ponúkol aj radu dobrej gazdinky – posypať prístupovú cestu kávovým zósom (alebo si zo zologickej požičať mravenčiara). Varovne zdvíham prst – toto je ozaj poslednýkrát, čo na to idem po dobrotky. Ak to dnes nezabalíte, po eko-prístupe a rannej káve prikročím bezodkladne k chemickému posypu (pre nočné monodrámy bezdomovca stále platí varianta kýblastudenej vody).
