Ja, Hanička, som na tom horšie, tomu verte. Mám energiu akurát tak na presun zo spálne do obývačky pred televízor. Nejde len o fyzickú silu, aj duševne som na tom ako jednodňová svätojánska muška, len bez toho svietiaceho zadku - žiadna motivácia. Rozmýšľam v rozpätí pár hodín, nič veľké radšej neplánujem, aj tak by som to asi na poslednú chvíľu zrušila. Ak sa náhodou prinútim ísť vybaviť niektoré neodkladné veci, alebo sa stretnúť so známymi, aby som doma úplne nezblbla, musím neustále čeliť rôznym nástrahám.
Len čo opustím dom a nasadnem do preplnenej električky (ísť autom je príliš veľký stres, v poslednom čase už nedokážem zaparkovať cúvaním), je mi treba čúrať. Rada by som si sadla a odľahčila opuchnuté nohy, ale všetky pohľady uprene civia von akože ma nevidia. V duchu beriem späť všetky prepustené sedadlá, ktoré som kedy zo slušnosti ponúkla.
Kým vystúpim, som úplne spotená, a spokojne si gratulujem, že som si dala čiernu košeľu, na tej tie obláčky pod pazuchami najmenej vidieť. Modlím sa, aby som to do kaviarne vydržala. Miesto ahoj svojej kamarátke oznámim, že musím na vécko. Strašne rada by som si dala kávu, ale nemôžem. Takže jednu minerálku, objednávam rezignovane. A menúčko!, bože, už zase som hladná...
Pri obede počúvam kamarátkine banálne problémy s rodinou, prácou, blablabla. Snažím sa vo vhodnej chvíli prikyvovať, aj keď sa absolútne nevládzem sústrediť na obsah jej slov. V poslednom čase sa najviac zaoberám sama sebou, nikto mi to teraz nemôže vyčítať.
Musím ešte zájsť do práce pre potvrdenie. Najradšej by som ležala niekde pri vode, ale opaľovať sa teraz nemôžem. Teda pokiaľ nechcem mať úplne fľakatý ksicht. Vlečiem sa mestom ako na závodoch slimákov, mám pocit, že na mňa všetci civejú. Už naozaj nevládzem, nohy ma bolia a k tomu všetkému ma otlačili tenisky. Ani sa nečudujem - môžem byť rada, že sa pod mojou veľrybou váhou nerozpleštia ako dva fluspapieriky.
Kolegyne sa tvária, ako keby prišiel invalid. Jedna ma tlačí do stoličky, druhá beží pre pohár vody, tretia mi driape z ruky kabelku. Asi začnem nahlas kričať. Po stý krát odpovedám na tie isté otázky. Baby sú iritujúco elegantné, všetky s novými handrami a štíhle ako prútik. Ach jaj, kedy si budem môcť aj ja kúpiť niečo pekné, v čom nebudem vyzerať ako Roseanne?
Cestou domov snívam o masívnom koláči. Bože, prečo som taká tučná? Myslí to môj manžel vážne, keď hovorí, že sa mu aj teraz hrozne páčim? Mohol by si, krucinál, na mňa nájsť trochu viacej času, práve teraz musí trčať na stáži, keď ho najviac potrebujem! Asi si poplačem. Ešte 2 mesiace do pôrodu. Vydrž Hanička, vydrž.
