Penis vám už nezávidím

Ešte aj v puberte sme s kamoškou často preberali aké úžasné by bolo byť chalanom, že oni to majú lepšie. Nemusia byť tehotní, matky ich púšťajú na dlhšie von, nepočúvajú reči typu: „kým neupraceš, nejdeš nikam, na čo si myslíš, že som mala dcéru!!“ My sme stále riešili menzesy, pí-em-esy, otravný rast prsníkov, nedostatočný rast prsníkov aj to „zasúvanie musí byť omnoho zaujímavejšie ako keď len držíš.“ Na to neprídeme a okrem toho penis envy je už celkovo otrepané.Rovnako otrepaná je aj téma ženských platov, ale tiež ma zamrzelo, keď som sa dozvedela, že zarábam menej ako moji mužskí kolegovia. Keďže sa s tým nedalo pohnúť, začala som uvažovať, že možno naozaj nie som taká dobrá, taká usilovná, … Potom som z práce odišla a prestala som im závidieť. Ja som bola z roka na rok krajšia, vyrovnanejšia, pleť som mala ako ľaliu, aj prsia už boli konečne také ako mali byť a moji kolegovia ostávali zaseknutí vo svojich, už v pomerne mladom veku, staromládeneckých chodníčkoch. Jeden nahlas a falošne spieval a keď sme ho v otvorenej spoločnej kancelárii zaprisahávali, nech prestane, urazil sa do morku kostí a v rámci revolty sa ešte aj vyzul. Ďalší sa zásadne neumýval, alebo nepral, neviem. Jednoducho nakyslasto smrdel. Obidvaja sa úprimne čudujú, prečo nemajú šťastie na ženy, no ani na sekundu o sebe nezapochybovali. Kým sme ja a moje kamarátky striedali fázy psychoanalýz, zrútení, nenávidenia seba, rodičov, frajerov a chlpatonohej vedúcej katedry, oni boli vyrovnaní. A takí aj ostali. Nikdy sa totiž nezačali báť, že nie sú dosť dobrí.V tom presne väzí moja závisť. Chcela by som sa nebáť ako chlap. Vždy som bola ustráchaná, už od kolísky sa traduje, ako si dodávam odvahy pri hladkaní koňa alebo pri zjavení sa 5centimetrového ratlíka. Je naozaj až neskutočné, keď sa retrospektívne pozriem na svoju mladosť, ako som duševne ustála také veci ako kurz paraglajdingu, naháňačky skínov a spanie v lesoparku v rôznych svetových metropolách. Miesto toho aby som sa prestala báť ma to však len utvrdilo v tom, že ak sa raz odvážim mať deti, budem nonstop hystericky vystrašená. Dobre viem, čoho sú schopné. Povedzme, že deti sú už situácia trochu pritiahnutá za vlasy, a ako sa hovorí, keď prídu – budú tu, človek moc nenavymýšľa a nejako sa nakoniec usporiada. Lenže to len teraz tak trepem. Bojím sa už dopredu. Poznáte to: plačky, ktoré plačú, ešte ani dieťa nie je narodené, lebo uvideli nad dverami visieť sekeru, a čo ak dieťa raz pod tými dverami pôjde a tá sekera naňho spadne, ajajáááj. Ja vidím sekery všade. Myslím, že je to tak trochu geneticky dané. Obidve babky už predpovedali nejednu apokalypsu. Ustráchaného dedka ale nepoznám. Naopak, dedo bol vždy ten, čo aj mame hovorieval „veď ju pusti, čo sa bojíš.“ Muž sa možno bojí, že nezarobí dosť na sunar aj na terénny kočík, ale ten strach mu neovláda život. Vynadá si, prípadne sa pod zvyšujúcim sa tlakom občas nenápadne zrúti. Ale strach mu nezabráni robiť veci. Nepovie si, že „tak ja teda radšej deti nebudem mať,“ alebo „budem rašej chodiť loďou, keď sa bojím lietania.“ Pri výstupe na veľhoru nezahlási po ročnom tréningu „chlapci, lepí mi tak, až som si crvkol, tento rok kašlem na to.“ To by som presne urobila ja.Pri občasnom dupotaní a vrešťaní suseda zo štvrtého poschodia („dop…eeeeeee“, „k…aaaa“, tresk-plesk, buch) si muž nezačne hrýzť nechty. A určite by sa kvôli tomu o polnoci neobliekol do plnej polnej incl. čižmy, bunda a šál – pre istotu – čo ak sused prerazí bezpečnostné dvere a ja budem musieť vyskočiť von cez balkón, a nikto ma v pánskom tričku nebude chcieť vziať do taxíka, lebo si bude myslieť, že som psychopat, a ak ma aj zoberú, odvezú ma rovno na psychiatriu, a odtiaľ sa teda ešte nikto bez ujmy nedostal, však to poznám z filmov a temných poviedok. Chlap, teda ten, ktorým by som v tej chvíli chcela byť, by si ležérne pustil hlasnejšie telku. Ak by bol podráždený z práce, s rachotom by roztvoril dvere, postavil by sa v slipoch, alebo aj bez na chodbu a hlasom Štefana Kvietika by zareval niečo podobne distingvované ako cholerický sused. Minimálne by sa Števo nekrčil potichu ako myš pri dverách očakávajúc, že sused s kyjakom už-už ide povytĺkať aj ostatné ženy v paneláku, keď už tej svojej ukázal. Sú aj také ženy, čo sa neboja. Sú pre mňa rovnako heroické ako muži. Možno im závidím ešte viac. Oni si o mne zväčša tiež myslia, že som odvážna, ale to je len preto, že to dobre hrám. Občas sa s pulzujúcou žilou na čele vyhecujem do nejakého adrenalínového výkonu, ktorý potajomky vzdám za prvou zákrutou. Zásadne si nenechávam otvárať kompóty a nevyžadujem, aby mi muž išiel umyť auto (tak aj vyzerá). Nie som pipinka, čo potrebuje odviezť do roboty. Ja sa tam odveziem, len cestou prežijem niekoľko infarktov.