"Pohroma tikov"

Keď som pred dvoma rokmi letela z New Yorku domov, na letisku som si kúpila vtedy veľký hit – Davida Sedarisa a jeho knižku Naked. Pri poviedke A Plague of Tics som nevedela, či sa vôbec môžem smiať. „Hysterical,“ ako by povedali Amíci. Hneď som si spomenula na bozkávačku. A doma sa mi potom pospájali rôzne „zvyklosti“ mojich príbuzných a známych a jasne sa sformovali do radu tikov. Definícia rozdeľuje tiky na motorické a fónické. Hrdo oznamujem, že máme všetky. Plus zopár takých, ktoré by sa asi v rámci prísnych kritérií nemali dostať na zoznam, ale sú také zlaté, stereotypné a podvedomé, že si zaslúžia spomenúť. Na Sedarisove trieskanie sa topánkou do čela v školskej lavici a jeho matku, ktorá ho imitovala pred zúfalou triednou učiteľkou sa moja kolekcia nechytá, ale:Jedna osoba si neustále pospevuje. Hmty, hmty, hmta-taá. Melódia je zväčša na zabitie, interpretácia detto, upozornenie nepomáha. Obzvlášť osviežujúce počas rozhovoru, koncertu alebo divadelného predstavenia (ako podmaz).Ďalšia osoba naprázdno pregĺga, vydávajúc pri tom roztomilý hrkútavý zvuk. Ďalšia: hlavička do boku, ruka prilepená na ušnom lalôčiku, freneticky točiaca náušnicu – je jedno, či hrá dementa doma na gauči pred telkou alebo pri rozhovore s generálnym riaditeľom nejakej banky. Tento som mávala aj ja, ale alergia na náušnice ma prinútila vzdať sa prázdneho výrazu a odlomenej hlavy v prospech jednej kamarátky.Miesto toho si „šklbem hubu.“ Keď rozmýšľam alebo sa sústredím, systematicky si trhám suchú kožu z pery. Vyzerá to odporne. Robí to aj jedna moja kamarátka a napriek tomu, že som si myslela, že keď to robím ja, tak to musí byť omnoho gustióznejsšie, dostala som echo, že som na omyle. Okrem vonkajšieho odpudzujúceho prejavu to zanecháva moje pery nie jemné a vláčne, ako by človek od peelingu očakával, ale rozdriapané. A ktovie do akej dĺžky sa mi natiahne spodná gamba, ak sa toho nezbavím…Keď som bola malá, gúľala som očami. Možno preto, že mi očná kázala robiť také cvičenia, keď sa mi zhoršoval zrak. Potom už som to robila ako psychopat. Na strednej som chvíľu pozerala len jedným okom, akože druhé zažmúrené je cool a rozprávala som po česky. Ale to mohlo byť spôsobené nápojmi, čo podávali v Uclube. Musela som s tým prestať - niekto z mojich kamarátov sa vyhrážal, že ešte raz a zbije ma tyčou.Moja kamarátka Dorka si vyvinula user-friendly variantu. V rámci priateľskosti teraz žmurká na každého: „Jedno grande latté so sójovým mliekom, prosím,“ žmurk. „Máte ten svetrík aj v červenom?“ Žmurk. „Tá kravata vám pristane, šéfe,“ žmurk. Zatiaľ sa to opláca, v niekoľkých Starbucks už má kávu zadarmo a muži padajú do mdlôb, že stoja za žmurknutie takej krásnej babe.Ja som si minule uvedomila, že mám jednu veľkú vychytávku (a dúfam, že prestanem, keď už to viem). Išla som sa stretnúť s kamarátom jedného kamaráta. Nikdy predtým sme sa nevideli, takže som si dokonca obula čižmy miesto tenisiek. Neviem, či som sa aj nenamaľovala. Prídem na miesto určenia – do jednej inštitúcie, kde robí a kde sme sa stretávali pre to, že je to dosť zaujímavé. Stojíme v rade na vrátnici. Všetci v oblekoch, ja v čižmách. Poznáme sa asi 5 minút. Na čo nám na pár sekúnd zakape debata, ja sa poobzerám na pomaly sa hýbúci rad a zahlásim, že je to v … že sa všade furt čaká. Zaplo mi, že to nebolo prvý raz. Niežeby som normálne nenadávala, ale uvedomujem si, že sa to nehodí na zoznámenie. Keď som moju príhodu s veľkým P rozprávala v rámci tik-debaty kamarátom pri raňajkách, poznala som sa s frajerkou jedného z nich už asi dve hodiny. Takže to sa neráta. Akurát, že nás kvôli vulgárnemu vyjadrovaniu vyhodili z podniku.