Prečo sú niektorí ľudia škaredí

Detský predkus mi napriek tomu, že strojček väčšinu noci ležal vypľutý za posteľou, úplne odišiel. Nos mám stále široký a členky… povedzme, že nie sú mojou najsilnejšou stránkou, ale neverím, že by bol mohol igelit ovplyvniť stavbu kostí. Od sáčkov som plynule prešla k váženiu. Iná stará mama ohromne rada porovnávala váhu mňa a mojej sesternice, ktorá bola vždy prirodzene chudučká. Doteraz je pri rovnakej výške (a po 2 pôrodoch) zhruba polovica zo mňa. Na to bola stará mama ohromne pyšná. Možno preto, že aj ona bola za mladi štíhla, možno preto, že už začiatkom minulého storočia sa ženy triasli o svoje figúry. A možno sa len bála, že Katke všetko zožeriem a ona kvôli mne zomrie od hladu. Nikdy som nebola tučná, ale na nohy - paličky som veru neašpirovala. Vlastne raz áno – keď som pri slávne neslávnom otvorení Auparku spolu s ďalšími 50imi ľuďmi dostala salmonelózu. Vtedy ma nohy paličky odmietali niesť a napriek absolútnej „chudote“ som vyzerala otrasne. V puberte mi môj otec občas napovedal, aby som si napriek tomu, ako dobre vyzerám, dávala pozor na riť, ktorú môžem zdediť po mame (po ňom som inak zdedila tie členky, dík, tato!) Aby bolo jasné – moja mama MÁ zadok. Jedna z prvých detských spomienok je ako jej naňho fascinovane čumím pri umývaní zubov. Famózne shakeoval a ja som sa nevedela dočkať, kedy aj ja budem mať taký. Mám. A aj keď som sa po upozornení začala báť, aby sa nezväčšil do neúnosných rozmerov, dnes po hŕbe komplimentov na túto časť tela môžem spokojne vyhlásiť, že ja aj moja matka máme absolútne dokonalé zadky. Pre mňa bolo vždy relatívne jednoduché brať náznaky, že nie som chudučká, na ľahkú váhu. Pre mamu, aj pre zvyšok súdneho sveta som bola normálna. Spolu so starým otcom sa smiali Babetkiným zlepšovákom. Okrem toho som mala Babinu a Deda (áno, ďalší starší rodičia), ktorí vo mne v detstve videli anjelske zjavenie. Nikto nebol krajší a rozmaznanejší ako ja u nich. Hordy čokoládiek z Maďarska, dvojfarebné eurokrémy z Juhoslávie na litre, …I had it all. Sedela som na svojom otáčacom kresle pred telkou a žrala o 106. Žranie mi ostalo. Dodnes zjem všetko, čo sa nehýbe. Večer keď zaspávam, myslím na to, ako si ráno dám chleba s lučinou, šunkou, ementálom a paprikou. Pri raňajkách snívam o obede, atakďalej. Páči sa mi systém jedenia 5-6x za deň, ktorý ma udržiava od prejedania sa nonstop. Snažím sa piť. Vodu. Okrem opičích očí a živej kobylky ochutnám všetko. Dávam prednosť zdravým veciam, ale vepřo-knedlo-zelo v hospode alebo Májku si neodpustím. Lenže nie je každý taký spokojný Otesánek ako ja. Pred časom sa mi kamarátka zdôverila, že roky trpela anorexiou/bulímiou (jedno plynule prešlo do duhého). Poznám ju od detstva. Nikdy som si nič nevšimla. Postupne som si uvedomila, že aj ďalší ľudia, ktorých poznám, a nie sú to len baby, majú s jedlom problém. Nie taký ako ja – že ako ochutnať všetky lakoty sveta a nemať sto kíl (na čo je odpoveďou asi miera a šport), ale ako sa stať z normálnej veľkosti veľkosť „modelka“ alebo „pekná“ alebo „iná ako som, fuj.“ Kamarátka mi rozprávala, ako sa u nej, normálnej baby s bacuľatými líčkami vyvinula obsesia s váhou a jedením, respektíve nejedením. Stačilo veľmi málo. Párkrát jej doma povedali, že „nejako pribrala.“ Potom ju jej kamoška nahovorila, aby s ňou začala diétovať, že sa im to obidvom zíde. A bolo. Pýtala som sa jej medziiným aj na to, či sa dá nejako pomôcť. Neodborne. A čo vlastne povedať, a ako citlivo, aby to ten človek vôbec vzal a nemalo to ešte ničivejší účinok. Vysvetlila mi, že sa to vlastne nedá. Spomínala, ako som ju vždy volala von a ona nešla, lebo „ešte nebola pekná.“ Že sa jej v malom panelákovom byte roky darilo skrývať svoj problém aj pred najbližšími ľuďmi. Že sa jej celý život točil okolo jedla. „Je to ako droga. Všetky problémy riešiš cez jedlo. Vždy si povieš, že už je to naposledy. A vždy ťa láka urobiť to znova. Keďže si samozrejme uvedomuješ, že je to pre teba zlé, prereveš potom ďalšie dve hodiny. …“ Aby ste boli v obraze, moje kamarátky nie sú žiadne kravy, čo trávia dni lakovaním si nechtov. Sú veľmi úspešné architektky, právničky, manažérky, prekladateľky a ja neviem čo ešte. Dá sa s nimi baviť o umení a politike. Dá sa s nimi ísť na výstavu, obed, nekonečne dlhú kávu, preslopať večer pri víne, rehotať sa na odporných teniskách telovej farby alebo zavliecť ich do prašanu, odkiaľ sa na svojich lyžiach spred druhej svetovej nevedia vyhrabať a napriek tomu, že cestou dole prekľajú celú moju rodinu až do piateho kolena mi to večer odpustia a scéna s fľašou sa opakuje (a nesmie chýbať treščia pečeň). Požičať si knihu. Hocičo. Preto mi je ľúto, keď šikovní a úplne proporční a športujúci jedinci (ale aj inak šikovní, veď aj na lakovanie nechtov treba mať grif a človek v tom čase ešte niekedy nevie, čo so životom) podľahnú tlaku okolia. Z mojich skúseností je to naozaj málokedy „tlak médií.“ Jedna vec je vidieť modelku na kriedovom papieri a hovoriť si „ach, keby som mala také štíhle stehná,“ a druhá vec je počúvať od rodičov, alebo kamarátov, na ktorých mienke nám záleží, že „nevyzeráme dobre.“ A tak ako náš rodinný stokilový známy nemá problém povedať svojej neteri, že „tuším si stlstla,“ má ohromný problém, ak JEMU niekto povie, že by mal menej jesť, lebo je tučný a mať nadváhu je nezdravé. Bohužiaľ asi neexistuje liek, ako niekomu pomôcť vyhrabať sa z toho začarovaného kruhu. Väčšinou treba odbornú pomoc. Málokto to dokáže sám. Mojej kamarátke pomohlo, keď si uvedomila, že raz chce mať dieťa. Doplo jej, že jej telo nepatrí len jej, a niekto ho ešte bude potrebovať. Na moju otázku, či nestačilo uvedomiť si, že robí zle SAMA SEBE povedala, že nestačilo. A čo môže situáciu trochu zlepšiť? Nenechať takého človeka samého, opusteného len s kalkulačkou a kalóriami. Hrozne rada by som sem pastla nejakú linku, kde by bol návod ako sa z toho dostať, alebo ako pomôcť. Nemám ju. Ale čo sa dá veľmi ľahko urobiť je dať si nabudúce bacha, komu povieme „Jééj, ty si ale úžasne schudla. Ako sa ti to podarilo?“ alebo „Dcérenka, ty dnes nebudeš mať mäsko ako my ostatní, ale len zeleninku, lebo aha ako vyzeráš.“