Streda v Bratislave

Vnútri medzi zelenými ošarpanými stánkami si tetky a ujcovia po maďarsky niečo hovoria, potom sa hlasno smejú, asi na nás ostatných, ako sa tam tlačíme s košíkmi a vyberáme paradajky, ktoré musia byť aj šťavnaté, aj voňavé aj najlacnejšie. Pri kope cukiny sa davom prediera mladík s ruksakom v náručí. „To je môj batoh,“ zakričí rázne jedna žena. Mladík urobí taktickú chybu, obzrie sa, medzitým sa ulička úniku pred ním uzavrie, nejaká dôchodkyňa si tam zastala so svojím vozíkom. Mladík pokrčí ramenami, akože prekvapene si obzrie ruksak, povie „aha,“ a podáva ho naspäť žene. Všetci, ktorí to videli, krútia hlavou. Ja krútim hlavou, pretože mi babička s vozíkom práve prešla cez nohu. „Au,“ nevydržím nepovedať, a to je zase moja taktická chyba, lebo babka ma nešetrí. Zatína pästičku a nadáva mi, prečo TAM stojím. TAM, kde ona chce prejsť k najšťavnatejším, najvoňavejším a najlacnejším paradajkám. Takmer sa jej ospravedlním, kúpim predražené paradajky na druhom konci trhu a prchám odtiaľ preč, medzi stánkami začína byť neznesiteľne plno a teplo. Na okraji trhu jedna purpurová tvár odkväcla na zem, dve ďalšie sa ju snažia posadiť, ale ona nechce. Môže mať niečo medzi 40 a 50, je desať hodín dobeda a ona už má všetkého dosť. Posiela ich do materinej. Láskyplne s ňou zápasia, naťahujú sa s jej opuchnutým telom a umiestňujú ju na lavičku. Iný zápas prebieha večer v Kúte. Slam Poetry. Kto má gule a čo povedať, najlepšie vo veršoch, nech sa dostaví pred mikrofón. Narvaná krčma si vypočuje každého prihláseného. Nikto nie je šetrený, teda okrem pár skutočne poetických duší z kategórie „patetik,“ ale tým zase fandia mladé porotkyňe, takže je zachované equlibrium. Jeden človek vždy tri minúty recituje/rappuje/prednáša svoje výtvory. Nie všetci majú štýl, ale aj tí najtrápnejší a najslabší poeti ulice sa držia veľmi dobre a je im jasné, že bavia publikum, takže to dotiahnu až do konca, za výbuchov smiechu a s hrdosťou. A potom je pár takých čo sú fakt dobrí, a zrazu je ticho a človek normálne prežíva tie verše, jednoduché, pravdivé a k veci- žiaden Erben ale par takých surových básnikov, že to ide pod kožu, tam je. Vyhráva Čejka. Odtiaľ na vypredaný koncert Šeban-Valihora-Camarda na nádvorí radnice. V druhej polovici začne pán zriadenec uprostred skladby železnou reťazou spútavať stoly z radničnej kaviarne, to je taký jeho zvyk, robí to na každom koncerte. Pani, čo sedí vedľa mňa, si počas Šebanovho sóla blazeovane vytiahne zo servítky chlebík s maslom, šunkou a paradajkou, viem to presne, sedí naozaj blízko a má tie voňavé paradajky, úplne ich cítim. Aj ja by som si vytiahla, kebyže mám. Väčšina koncertu je napriek príšernej akustike výborná, škoda že vidíme len na Andreja, ktorý so svojím účasom vyzerá akoby vyskočil z časostroja, rok 1977. Zato Valihora, ten by mohol okrem bubnovania pokojne visieť na plagáte na spodné prádlo Dolce Gabbana.Nočný cheeseburger musí byť. Pred mekáčom stretávame zvyšok našej posádky, prisahala by som, že aj bezprízorný diabol so šialeným pohľadom v neónových gumákoch vyzerá podozrivo podobne ako jeden ružolíci pán v šenku na trhu. Zožerieme Vikimu viac hranoliek ako je prípustná norma (3ks), on sa rozčúli a potom preberáme, kto sa komu najviac páčil. Každému niekto iný. Ako vždy.