Autobus sebareflexie

Opäť nový zážitok. Po dlhšej prechádzke nočným Štokholmom sa umrznutý vraciam na autobusovú stanicu Cityterminalen. Ešte tri hodinky a opustím toto krásne zelenomodré mesto. Unavený si sadám na lavičku a zaspávam. Zobudí ma budík, prichystám sa na 27 hodín v autobuse a postavím sa k nástupišťu. Síce som trochu zarazený, že tam zastavil LondonExpres, ale s hrejivým pocitom cesty domov sa nenechám zmiasť. Naložím batožinu, nasadnem, zaplatím lístok, uchvátený hľadím na východ slnka, čítam, zaspávam. Zatiaľ vlastne nuda.

"Vážení cestující, trajektem z Helsinborgu do Helsingoru pújdeme asi 25 nebo možná 15 minut. Prosím vás, vraťte se načas, protože autobus tady nemúže stát, když ho vyzvou k odjezdu. Takže za takových 25 minut." Stále nuda. Majú síce neporiadok v časoch a rozmýšlam ako tomu rozumejú cudzinci, ale však je to renomovaná spoločnosť. Vystupujem.

Duty Free Shop. Záchod. Neurčité pohľady na spolucestujúcich z autobusu. Vlny rozbíjajúce sa o ľoď. Úsmev na mamičku s dieťaťom, čo sedia v autobuse kúsok za mnou. Kto by tušil, že ich vidím poslednýkrát .

"Rychle, paní! Už musíme jet." 15 minút ubehlo rýchlo.
"Jsou všichni?" Sprievodkyňa vystúpi a obzerá sa po garáži trajektu, asi jej niekto chýba. "Jeden chybí," potvrdzuje. V kabínke šoférov začína rásť adrenalín, ona vystúpi, dvere sa zatvoria, ona chce nastúpiť, otvoria sa. Odchádzame. Toto mi už nepripomína nudu.

"Když jsou blbí, tak ať sou." A toto už vôbec.
Zastavíme asi 500m od trajektu. Prvé možné miesto. Čo teraz? Kto tam vlastne zostal? Trochu zdržanie. Veď pri tých 27 hodinách sa to stratí. Počkáme. Inak vládne zmätok. Akoby nikto nevedel, čo spraviť. Nakoniec sprievodkyňa beží späť k trajektu. Staršia pani by si dala kávu, ale keďže jej ju môže pripraviť iba personál, čaká. Už vieme, kto chýba. Musíme počkať, veď je to mamička s dieťaťom. Čakáme. Pani čaká na kávu. Ževraj sa dá urobiť iba na diaľnici, tvrdí šofér. Čakáme. Sprievodkyňa sa vracia. Vybieha opäť aj s najnabrúsenejším šoférom. Čakáme. Pani sa pýta šoféra, čo tam len tak stojí, či by jej nemohol urobiť kávu.
"Pani, ani nám se nemusí všechno líbit a přesto jsme zticha." Tomuto rozhodne nehovorím nuda. Káva je hotová. Nejaký dvaja ľudia vbehnú dnu.
"To jsou ..." Bol to šofér so sprievodkyňou. Ku cti šoferá môžem pripísať, že to dopovedal až v kabíne. Dvere sa zatvárajú. Odchádzame. Trajekt bol už na ceste späť a mamička s dieťaťom nikde. Počkať, počkať. My odchádzame? Tak budeme čakať 2 hodiny, no a? Veď je to malé dieťa. My naozaj odchádzame. Počkať.

"To ich tam necháme? Majú vôbec doklady?" S prekvapením zisťujem, že sa to nepýtam ja. Sprievodkyňa sklopí zrak a pokrčí ramenami. Nie je nadšená. Šoféri rozhodli. Chcem niečo povedať. Má to dieťa dosť oblečenia? A jedla? Neberie nejaké lieky? Nie je mamička diabetička? Povedz niečo. No tak. Sadnem si.

Večer pozerám na spln. Vidia ho aj oni? Stále sa im vzďaľujeme. Sú v poriadku? Tvárim sa, že sa zaujímam. Že chcem ľuďom pomôcť, keď sa dá. Kruté zistenie. Stačilo iba niečo povedať. Okamihy, ktoré rozhodujú o tom aký sme, prichádzajú nečakane a so silou. Môžem ešte o sebe tvrdiť, že chcem niečo zmeniť, že chcem byť slušný človek? Veď nabudúce, upokojujem sa. Bohužiaľ kým nabudúce nebude znamenať teraz, slušnosť a odvaha umrú a na nahrobný kameň im niekto vyryje: "...ani nám se nemusí všechno líbit a přesto jsme zticha..."


Epilóg
Mamička bola cudzinka, takže nerozumela hláseniu. V Prahe jej veci vyzdvihol manžel. Všetci sme spokojní dorazili domov. Niektorí z nás ignorovali otázku: "Aká bola cesta?"