Martin Mojzeš
Sen s bozkom na záver
Niektoré veci si chceme pamätať. Najlepšie každučký pocit, to ako sa cítila každá jedna naša bunka. Toto je jedna z tých mojich:
Niektoré veci si chceme pamätať. Najlepšie každučký pocit, to ako sa cítila každá jedna naša bunka. Toto je jedna z tých mojich:
"Na konci priemyslovky som si hovoril, že toto je život, ktorý sa mi bude páčiť. V kľude si sedieť za počítačom, čoto naprogramovať a mať za to vcelku slušné peniaze. Zdalo sa mi to takmer ideálne. Ale keď som sa dostal k týmto ľuďom, svet sa zmenil. Už je to o úplne niečom inom." Keby mi toto prednedávnom nepovedal jeden priateľ, musel by som si to pomyslieť sám.
Čím ďalej, tým viac mám strach o naše deti. Nie kvôli nim samotným. Ony sú úžasné. Ide o rodičov a nás dospelých.
Patrím k tým, ktorí keď môžu, tak sa z našej milej centrálnej Bratislavy vyberú preč. Koniec roka je vcelku dobrá zámienka. Sesternica s manželom z Popradu ma chceli hodiť do Pribyliny, kde je kopec milých ľudí, ktorých mám rád, cestou domov. Tak som ráno vstal, ale niečo bolo iné. Aha, nevidel som cez okno, lebo bolo zasypané snehom. Nedocenená predzvesť neobyčajného dňa.
"Pani, ani nám se nemusí všechno líbit a přesto jsme zticha." Krátke, stručné, výstižné. Ale čakali by ste, že vám to povie šofér autobus, za ktorý si slušne zaplatíte nemalé peniaze?