"Takže Ježiš bol s bohom od stvorenia sveta?" "Áno." "Ale predtým, ako sa narodil Márii, ho ľudia nepoznali a neuctievali?" "No, nie..." "Takže je možné, že tam s nimi je ešte niekto o kom nevieme, ale časom ho budú ľudia uctievať?" "..." Nemohol som odolať následnému pozvaniu na stretnutie malej kreacionistickej cirkvi.
Čo vidíš, keď sa pozrieš na dieťa? Smiech, radosť z objavovania, zhmotnenú lásku, občas trošku neposlušnosti (ktorú si aj tak, my dospelí, často určujeme ako sa nám hodí) a či to, do čoho si udrieš, keď si nasratý, len tak kopneš, keď nemáš čo robiť, vydieraš a vyhrážaš sa tomu, keď si potrebuješ zdvihnúť sebavedomie a chceš vyzerať ako najväčší boss či milujúca matka?
Informačná revolúcia sa začala z historického hľadiska toť nedávno, i keď informácie hrali významnú úlohu snáď počas celého vývoja vesmíru. Vitajte v jej postmodernom štádiu - hovädinovej revolúcii.
Dnes bol krásny deň. Bol som so svojou milou aspoň chvíľku, bol som s kamarátmi, zatancoval si, porozprával sa, videl mladučkú vysmiatu rodinku so zlatými deťmi. Až ma opäť chytil bruchabôl - Ministerstvo financií kašle na mimovládky a vlastne ich vykresluje ako darmožráčov a podvodníkov. Prečo sme teda my, ktorí berieme dobrovoľníctvo vážne, zúfalí, že nám berú 2%?
"Narodila som sa v Československu, do školy som chodila v Maďarsku, vydávala som sa v socialistickom Československu a starnem na Slovensku. Pritom z tejto dediny som sa celý život nepohla."
Predstavte si chlieb. Je to jednoduché. Takže? Máte? Dobre. Chlieb je u nás takmer v každom obchode a každý ho pozná. A aký ste si predstavili? Tmavý, svetlý, celozrnný, rascový, zemiakový, slnečnicový, celý bochník, polovicu, jeden krajec, s maslom či rajčinou? A to ani nie sú všetky možnosti. Jednoduché slovo chlieb vyjadruje také veľké množstvo rôznych predstáv. Boh je slovo kratšie, no "možností" má ešte viac.
Mám právo na toto. Môžem tamto. Čokoľvek. Ak nám niečo zakážu, sťažujeme sa, lebo žijeme predsa v slobodnej krajine. Nenecháme si nič rozkazovať. To je síce pekné, no skutočnej slobody sa bojíme.
"Skočím domov pre školskú tašku, vrátim sa, schovám tam všetky tie mačiatka a zoberieme ich Ivanovi. A budeme sa o ne starať a ak žiadne neskape..." "...budú za nami chodiť a budú sa s nami hrať." Tri odhodlané asi šesťročné dievčatká s jedným malinkým sladučkým mačiatkom zabaleným v tričku sa hnali naproti svojim rodičom. A za čo bojujeme my ostatní?
Či 52 alebo 13, žena či chlapec, skladník či právnička, kresťanka či ateista, zaľubený alebo čerstvo rozvedená. "Nemôžem, nemám čas." Veta, ktorú používame asi všetci najčastejšie.
Žena vytvára vesmír, je aj telom tohoto vesmíru. Žena je oporou troch svetov, je podstatou nášho tela. Neexistuje iné blaho ako to spôsobené ženou. Nie je druhá cesta - iba Žena nás môže otvoriť. Nikdy, ani včera, ani dnes, ani zajtra neexistovalo a nebude existovať iné šťastie ako Žena, ani kráľovstvo, ani pútnické miesto, ani jóga, ani modlitba, ani mantra, ani askéza, ani naplnenie iné ako to, čo štedro rozdáva Žena. Šaktisangamatantra II.52 Citované v André van Lysebeth: Tantra, kult ženského principu aneb jiný pohled na sex.
Sám v aute. Opäť som sa raz k tomu dostal. Ruky na volante, pohľad vpred. Nočné ulice šepkajúce tichom zobúdzajúceho sa rána. Pomalým "krokom" cítim každý meter cesty pod sebou. Takmer nik naokolo. Hviezdy pouličných svetiel vytvárajú mestské nebo. Samota priam baží po niekom, koho by som cestou mohol zviezť.
Čo majú robiť ostatní vieme tak dobre. Čo si majú myslieť, ako majú konať a čo je na tom, čo robia, zlé.
Keď vám napíše email človek, ktorého si nesmierne vážite, no je ďaleko, aby ste sa s ním stretli, je to niečo extra. Deň je trošku iný. Navyše ak má čo povedať. Prinúti zamyslieť sa. Ďakujem. Čoho sa nebojím?
Možno by som mal preklínať každého psychológa, ktorý napíše knižku, ktorá ma prinúti pozrieť sa do svojho vnútra. Tentoraz to bolo aj o tom, čoho všetkého sa bojíme a teda nedokážeme byť sami sebou. Iba chvíľu som sa pozoroval a temer som sa zhrozil. Nesťažujem sa, nemyslím si, že je to neriešiteľné, len som chcel vedieť, ako na mňa zapôsobí, keď to uvidím čierne na bielom.
Pozeráme sa životu do očí a on na nás hľadí rovnako nechápajúco. Prečo? O čo ide? Prečo sa cítim, tak ako sa cítim? Prečo nie som šťastný? Komu už len toto z času na čas nezíde na um?
